Nové mesto na starom cvičisku

Nové mesto na starom cvičisku

Pred šesťdesiatimi rokmi sa začala výstavba najväčšieho, najzelenejšieho a najkomplexnejšieho košického sídliska – Terasy.


Na Slovensku niet mesta, ktoré by od druhej svetovej vojny prešlo takým búrlivým rozvojom.
Košice sa z ospalého mestečka zmenili na železné centrum s dymiacimi komínmi, historické jadro postupne obklopil veniec sídlisk s desaťtisícmi bytov, počet obyvateľov vzrástol štvornásobne.
Napriek tomu nestratili svoj charakter. Pretože aj panelové sídlisko môže mať dušu.


Základný kameň

Najmodernejší hutnícky kombinát v Československu, tisícky nových bytov pre zamestnancov, nová infraštruktúra – také boli vízie Komunistickej strany a vlády pre východoslovenskú metropolu koncom 50. rokov. K ich realizácii sa pristúpilo v januári 1960. Prvá sa začala budovať hutnícka fabrika.
Terasa nad košickým Starým mestom bola po vojne zjazvená zákopmi a krátermi po delostreleckých granátoch. Kopec slúžil armáde ako vojenské cvičisko. Práve tam, na „gyakorló tér“, ako ho Košičania nazývali, 26. februára 1962 položili základný kameň v tom čase najväčšieho panelového sídliska na Slovensku.
Nad starými Košicami malo vzniknúť v priebehu desiatich rokov Nové mesto. Na ploche 300 hektárov plánovali postaviť viac ako trinásťtisíc bytov pre približne 40-tisíc obyvateľov.


Veľkorysé riešenia

Jedným z posledných Mohykánov generácie architektov, ktorí stáli pri zrode Terasy, je Alexander Bél.
Ako čerstvý absolvent architektúry a pozemného staviteľstva na Slovenskej vysokej školy technickej dostal miesto na urbanistickom stredisku Stavoprojektu v Košiciach. Pracoval pod vedením Jána Kurču, ktorý spolu s architektom Bertholdom Hornungom sú považovaní za otcov urbanistickej štúdie Terasy.
„Napriek diktátu stavebnej výroby, finančným a často aj politickým limitom sa autori snažili v rámci možností maximálne humanizovať životné prostredie. Ako príklad slúžili anglické záhradné mestá s veľkým vnútorným zeleným priestorom a slepými ulicami. Principiálne sa dodržiavala aj malá výška budov a nakoniec všetky Luniky okolo hlavnej triedy SNP boli prepojené pešími chodníkmi v zeleni. Aby sa sídlisko čím skôr zazelenalo, prvýkrát vysádzali už odrastené stromy s koreňovým systémom v baloch,“ spomína A. Bél.
Odvážny a veľkorysý projekt bol nielen na svoju dobu v Československu unikátny. Aj preto chodievali na exkurzie do Košíc študenti architektúry z Bratislavy i z Prahy.
„Faktom je, že Terasa v porovnaní s inými sídliskami má úplne inú mierku a neporovnateľne nižšiu hustotu obyvateľov. Na Terase je 260 obyvateľov na hektár, na sídlisku Ťahanovce a KVP okolo 400 a v bratislavskej Petržalke ešte viac. Preto sa na Terase dá normálne dýchať…“

Architekt, ktorý stál pri zrode Terasy, Alexander Bél. Foto: Miro Vacula

Byty, byty, byty…

Úloha architektov bola jednoznačná. Byty, byty, byty! Hoci mali ambíciu vytvoriť viac ako nocľahárne, museli vychádzať z technických možností a z dostupnosti materiálov.

Napriek rôznym limitom košická Terasa získala viacero celoštátnych a zahraničných ocenení.
„Terasa bola rozdelená na osem častí, Luníkov, ktoré majú vlastnú občiansku vybavenosť – každá má svoje centrum s pešou zónou, obchodmi, námestíčkami, fontánami, v každom boli jasle, materská a základnú škola s ihriskom, nechýbajú detské ihriská, knižnice, kultúrne zariadenia, či hodnotné výtvarné diela renomovaných sochárov. Je to dobré miesto na život. Podstatné je, že si získala priazeň vlastných obyvateľov, že sú na svoje sídlisko pyšní a že generácia, ktorá na Terase vyrástla, sa s ňou identifikuje.“

Robotnícka ubytovňa na Luníku II. Foto: Róbert Berenhaut

Po členky v blate

Jedným z prvých obyvateľov novovznikajúceho sídliska bol dnes už nestor žurnalistickej fotografie 92-ročný Róbert Berenhaut.
Dňa 24. mája 1964 dostal výmer. O dva dni sa spolu s manželkou a dvaapolročnou dcérkou sťahovali do štvorizbového bytu na štvrtom poschodí.
Do bloku neviedli žiadne schody, chodili len po doskách, výťah nefungoval. Neexistovali žiadne chodníky, brodili sa po členky v blate. „V tom čase sa hovorilo: Podľa peria poznáš vtáka, podľa blata Terasáka,“ usmieva sa pri spomienke na začiatky Robibácsi. „Provizórne obchody s potravinami, mäsiareň a bufet boli v spoločných priestoroch bytoviek o ulicu ďalej, takže väčšinu nákupov sme museli vláčiť v preplnených autobusoch z mesta. Ale napriek tomu sme boli nesmierne šťastní.“
Berenhautovci bývali pred sťahovaním na Hlavnej ulici. Toalety mali mimo bytu, vodovod na chodbe, v zime museli vláčiť uhlie z pivnice na poschodie.
„A tu sme prišli do čistého svetlého bytíka s teplou vodou a kúrením, s telefonickou prípojkou. Životný štandard a úroveň bývania väčšiny ľudí, ktorí sa na Terasu presťahovali, sa neporovnateľne zlepšil.“
Robo Berenhaut s manželkou sa presťahovali na staré kolená k dcére na vidiek, ktorá sa o nich stará. Na detské choroby sídliska však stále spomína s úsmevom. A nič neľutuje: „Terasa bola a je oproti iným sídliskám nielen v Košiciach najkrajšia a najzelenšia. Keby sme neboli takí starí a chorí, v živote by sme nemenil…“

Podľa peria poznáš vtáka, podľa blata Terasáka.“ Foto: Róbert Berenhaut

Mikuláš Jesenský


Terasania chystajú oslavy

Obyvatelia sídliska si pripomenú výročie v rámci Dní Terasy (6. – 21. máj 2022).
Pri príležitosti jubilea bude priamo pred budovou miestneho úradu na Triede SNP 39 vytvorená z kmeňa jedného z topoľov vyrúbaných na Slaneckej ulici drevená skulptúra s motívom okrúhleho výročia.
Čo znamenajú okrúhle narodeniny pre starostu Marcela Vrchotu?
„Pre mňa, ale najmä pre našich obyvateľov, znamená 60. výročie výstavby Terasy, že už nie sme novým sídliskom a teda väčšina „múch“ je už vychytaná. Sídlisko bolo stavané veľmi rozumným spôsobom tak, že ostal priestor aj na množstvo zelene a výtvarných diel vo verejnom priestore. Preto sa tu býva veľmi príjemne a väčšina obyvateľov mesta Terasu vnímaná ako TOP miesto na život v Košiciach. Želám všetkým Terasanom, aby si užívali nielen oslavy, ale každý deň strávený na našom prekrásnom sídlisku.“

(MJ)


Dopravu do VSŽ mala zabezpečiť visutá dráha

Uznesenie Československa vlády z roku 1960 nariadilo východoslovenskému Krajskému národnému výboru v Košiciach zabezpečiť rýchlu a pohodlnú dopravu pracujúcich z mesta do novobudovanej fabriky – Východoslovenských železiarní. Keďže fabrika mala byť v tom čase najväčším hutníckym kombinátom v strednej Európe, objavila sa aj myšlienka unikátnej visutej dráhy…
V roku 1961 odštartovali výstavbu elektrickej rýchlodráhy. V piatok 6. novembra 1964 v ranných hodinách sa začala premávka na rýchlodráhe medzi Košicami a Východoslovenskými železiarňami.

Zdroj: TASR

Odporúčame

TOP články