„Sme malá škola. Študentov máme iba niečo cez 170 a aj učiteľov je u nás tak primerane. Ale na rozdiel od mnohých škôl, väčších, menších, štátnych či súkromných, je u nás DOBRE. Usmievame sa. Nevrčíme po sebe. Nebojíme sa vyjadriť svoj názor, prejaviť, čo v nás je, rozprávať sa medzi sebou a občas sa aj pohádať, ale vždy nájsť kompromis…“
Tieto slová napísala v úvodníku školského magazínu Štvorlístok, ktorý vydávajú študenti Súkromného gymnázia Katkin park v Košiciach, učiteľka Martina Miškovová, víťazka 14. ročníka ankety o najobľúbenejšieho učiteľa na Slovensku Zlatý Amos.
Na ktorého zo svojich učiteľov najradšej s láskou spomínate, aký bol jeho vklad do vášho života?
Mala som na učiteľov väčšinou šťastie. Zažila som na základnej škole triednu učiteľku, pani Harachovú, ktorá bola strašne prísna. V tej svojej prísnosti však bola nesmierne spravodlivá. Bola to úžasne múdra žena. Vďaka nej som, myslím si, dokonale ovládala slovenčinu. Stále na ňu spomínam s láskou. Aj keď sedem rokov, ktoré som strávila v USA, sa pod moju slovenčinu dosť negatívne podpísalo…
Snívali ste v detstve o povolaní učiteľa?
Nikdy! Dokonca ani ako dieťa som sa nikdy na učiteľku nehrala. Chcela som byť tenistka, potom lekárka, to ma aj dosť dlho držalo. Nakoniec som sa rozhodla vybrať akýmkoľvek smerom, kde nebude matematika.
Čo teda rozhodlo o vašej profesionálnej dráhe?
Náhoda. Vrátila som sa zo Spojených štátov, kde som vyštudovala komunikáciu a ako vedľajšie odbory angličtinu, španielčinu a žurnalistiku. Mala som nastúpiť do práce vo Svetovej zdravotníckej organizácii v Ženeve, lenže projekt, na ktorom som mala pracovať, odložili o pol roka. V našej rodine nebola nečinnosť nikdy akceptovaná. Na gymnáziu, kde som maturovala, potrebovali angličtinárku, tak som začala učiť. Kruh sa uzavrel. No a deti ma do toho tak vtiahli, že už som si ani nevedela predstaviť inú prácu.
Čo očakávajú súčasní žiaci od učiteľa?
Deti určite chcú učiteľa, ktorý si ich vypočuje, snaží sa porozumieť ich problémom, chápať ich svet, chcú učiteľa, ktorému môžu dôverovať. Teraz sa mi niektorí priznali, že kým som ich neučila, báli sa ma. Faktom je, že sú veci, v ktorých som nekompromisná. Neznášam, keď je niekto zákerný, klame, podvádza, keď nedodržiava termíny. Presnosť je výsada kráľov. A aj deti by sa to mali naučiť. Jednoducho – sú určité pravidlá, ktoré sa musia dodržiavať. Ale na druhej strane sú veci, ktoré chápem, tolerujem.
Veľa učiteľov sa sťažuje, že dnešní žiaci sú rozmaznaní, drzí, nemajú rešpekt pred nikým a ničím. Aký je váš názor na dnešnú mladú generáciu? Ako si vy pestujete rešpekt?
Nemyslím si, že naše deti sú rozmaznané, že by nemali pred nikým a ničím rešpekt. Ako platia pravidlá na celej škole, tak platia aj na mojich hodinách a vyžadujem od detí, aby ich rešpektovali. Ja zas rešpektujem ich názor. Keď ich dokáže učiteľ rešpektovať, aj oni rešpektujú učiteľa.
Jeden z vašich bývalých žiakov Marián Reiter napísal o vás nádhernú, nesmierne otvorenú, úprimnú esej. Vášmu vzťahu však predchádzal konflikt…
Majo k nám prestúpil z inej školy. Hneď na prvej hodine mali dosť prudkú výmenu názorov, ktorá z jeho strany nebola korektná. Vyletel a narazil na mňa. Potom postupne začal chápať, že jeho názor ma zaujíma, aj keď s ním nemusím súhlasiť. Ja som dokonca rada, keď si deti na hodine vymieňajú názory, keď sa hádajú, nesmú sa ale urážať, nadávať. Pravda, musia to robiť v angličtine. Pretože takto v rámci názorovej konfrontácie si skvelo precvičujú jazyk. Sama často navrhujem kontroverzné témy, ktoré sú súčasťou reality dnešného sveta. Kde inde, ako v škole a s kým iným, ako s učiteľom majú deti diskutovať aj o chúlostivých témach? Nikdy netvrdím, že len môj názor je správny, ale snažím sa ich niekam nasmerovať. A občas niekam nasmerujú oni mňa…
Čo je na práci učiteľa najnáročnejšie a čo najkrajšie?
Ťažko prežívame situáciu, keď prídeme o nejakého žiaka, ktorý musí zo školy odísť, pretože sa nám nepodarí mu pomôcť, zlyhajú všetky pokusy, všetka naša snaha vyjde nazmar. Mala som aj ja takých študentov, a priznám sa, aj som si niekedy poplakala. Najkrajšie na našej práci je, keď vidíte, ako vám deti v škole rastú, ako sa z detičiek v prvom ročníku stávajú malí dospelí ľudia. A absolútnou odmenou je, keď sa vám po roku, dvoch prídu ukázať, pochváliť sa, zdôveriť sa. To sú najkrajšie chvíle v živote učiteľa.
Podľa viacerých hodnotiacich prieskumov je vzdelanostná úroveň žiakov na Slovensku v porovnaní s inými vyspelými krajinami na priemernej, ba až podpriemernej úrovni. Čím to je?
Nevidím to až tak tragicky. Pretože, paradoxne, keď idú naše deti zo Slovenska študovať do zahraničia, väčšinou excelujú, patria medzi najlepších. Myslím si, že v porovnaní so študentmi z iných krajín majú väčší rozhľad, prehľad, nadhľad. Sama som si to uvedomila počas mojich štúdií v USA.
Napriek tomu, akým smerom by sa mal uberať náš vzdelávací systém?
Memorovanie je podľa môjho názoru zbytočné, pretože po čase to deťom z hláv aj tak vyfučí. Mali by sme ich viesť viac k analytickému a kritickému mysleniu, aby sa vedeli v záplave informácií orientovať, selektovať ich, aby dokázali rozlíšiť pravdu od lží, výmyslov, hlúpostí, aby neverili všetkému, čo ich z internetu zahlcuje. Ja napríklad nedovolím deťom používať v prácach či prezentáciách ako zdroj Wikipédiu. Veľmi sa na mňa preto hnevajú, až kým zistia, že práve tam je množstvo dezinformácií, nepresností, chýb. Snažím sa ich viesť k tomu, aby čerpali informácie z viacerých prameňov, aby nelipli len na jednom zdroji či médiu, lebo je to nebezpečné.
Aká je vaša skúsenosť z dištančného vyučovania počas pandémie? Čo vám vzalo, čo dalo?
Keďže na škole používame v rámci vyučovania informačné technológie a vlastnú komunikačnú platformu desať rokov, boli sme ušetrení od počiatočného šoku po zavretí škôl. Pandémia nám vzala priamy kontakt. Aj preto sme sa často v rámci online hodín rozprávali, ako sa deti majú, čo prežívajú, keď svetielko na konci tunela sa predlžovaním protipandemických opatrení neustále vzďaľovalo, že až takmer zmizlo. Pochopila som, že v tej situácii by som im úplne zbytočne tlačila do hláv nejaké informácie. Samozrejme, vzťahy, ktoré boli veľmi krehké, utrpeli. Školský život, debaty počas prestávok na záchode či v bufete do virtuálnej reality jednoducho nedáte.
Čo by ste sebe i svojim kolegom – učiteľom želali do budúcich rokov?
Otvorenú školu plnú zdravých žiakov bez rúšok, aby sme videli, kedy sa mračia a kedy usmievajú.
Ako vnímate anketu Zlatý Amos? Čo to ocenenie pre vás znamená?
Musela som prekonať samu seba, vlastné limity, vlastné ja, pretože nie som rada stredobodom pozornosti. Ocenenie by si zaslúžila celá škola, všetci kolegovia a, samozrejme, aj naše deti, bez ktorých by som ho nikdy nezískala. Je to pre mňa veľká pocta, obrovský záväzok, zodpovednosť voči deťom, keďže oni ma v tom podporovali a presvedčili porotu, že sme naozaj iní. Pretože deti sú len také, akí sú ich učitelia.
Aký by mal byť učiteľ 21. storočia?
Všetci vieme, že učiteľ by mal byľ pokrokový, moderný, otvorený. Ja si ale myslím, že učiteľ by mal byť predovšetkým šťastný. Pretože, keď nebude šťastný, nebudú šťastné ani deti. Deti sú len také, aký je ich učiteľ…
Mikuláš Jesenský
Foto: Miroslav Vacula
