Pred 130 rokmi zaviedli v Košiciach mestskú hromadnú dopravu
Košice majú vzácny celoslovenský primát. Boli prvým mestom na území dnešného Slovenska, v ktorom začala fungovať mestská hromadná doprava. Jej históriu a vývoj si pripomenieme v špeciálnom seriáli.
Košice boli koncom 70. rokov 19. storočia relatívne malým mestom. Žilo v nich len približne 26-tisíc obyvateľov. Rozvíjajúci sa priemysel a obchod, neskôr aj postavenie Košicko–bohumínskej železnice však podporili myšlienku zavedenia mestskej dopravy.
Už v roku 1881 začali mešťanostovia uvažovať o mimoriadne rozsiahlom a nákladnom projekte výstavby mestskej pouličnej železnice. O tri roky neskôr prišli prvé ponuky podnikateľov na výstavbu konskej alebo parnej koľajovej dráhy. Mesto bolo povinné uzavrieť zmluvu iba s koncesionárom, ktorého podmienky boli finančne najvýhodnejšie.
Všetky ponuky však preferovali nákladnú dopravu pred osobnou, keďže tá bola v tom čase pre podnikateľov najvýhodnejšia. Osobná doprava teda mala mať iba doplnkový charakter, s čím mesto nesúhlasilo. Až 15. októbra 1890 mesto podpísalo definitívnu zmluvu o výstavbe konskej pouličnej koľajovej železnice so stavebným inžinierom Istvánom Popperom z Budapešti. Ministerstvo obchodu v Budapešti ju schválilo 16. decembra toho istého roku, výstavbu však povolilo až 14. mája 1891.
Po vydaní „stavebného povolenia“ založil I. Popper firmu Kassai közúti vasút – K. K. V. (Košická pouličná železnica) a začal s výstavbou jednotlivých tratí. Hlavná trať viedla od železničnej stanice cez Mýtnu ulicu (bývalá Kirovova ulica, severne od dnešnej Palackého ul.), Drevný trh, Alžbetino námestie (Nám. osloboditeľov), Hlavnú ulicu, Nám. Františka Jozefa (Nám. Maratónu mieru), Čermeľskú ulicu (Komenského ul. a Čermeľská cesta) až po reštauráciu Baránok (v blízkosti dnešnej zastávky Čermeľ). Hlavná trať spolu s vedľajšími traťami mala celkovú dĺžku takmer 8 km.
V marci 1892 na základe prieskumov bolo zistené, že osobná preprava bola počas pracovných dní (pondelok – sobota) veľmi slabo vyťažená, zatiaľ čo počas nedieľ a sviatkov ju naplno využívali obyvatelia i návštevníci mesta. V nákladnej doprave vládol tiež nepomer – najviac bola využívaná na jeseň a v zime. Na základe požiadavky spoločnosti v záujme zníženia nákladov vydalo Ministerstvo obchodu v Budapešti 14. septembra 1892 doplnok k pôvodnej zmluve, ktorý umožňoval prevádzkovanie parnej trakcie v nákladnej doprave. Pre jarnú a letnú sezónu 1893 boli objednané ďalšie dve parné lokomotívy. To umožnilo odpredať niektoré kone z konskej prepravy a znížiť náklady.
Na vzácnej pohľadnici z roku 1899 vidno konskú železnicu pri budove školy na rohu dnešnej Komenského a Strojárenskej ulice.
Zdroj: Tatranský, A.: Košické koľaje 1891 – 2004
Foto: archív Ľudovíta Korotnokyho