Pred 45 rokmi otriasla celým Československom správa o najväčší havárii v dejinách mestskej hromadnej dopravy. V pondelok 30. októbra 1978 ráno desať minút pred pol ôsmou sa v Košiciach vykoľajila električka č. 6. V dvoch preplnených vozňoch, rútiacich sa z kopca od „Novej nemocnice“ smerom k Amfiteátru rýchlosťou okolo 80 kilometrov za hodinu, sa do škôl či do práce viezlo okolo 200 cestujúcich. Tragická nehoda si vyžiadala deväť obetí, vrátane vodičky, desať cestujúcich utrpelo ťažké zranenia, ďalších osemdesiat ľahké.
Medzi obeťami bola aj štrnásťročná Janka Šestáková, študentka Gymnázia na Kováčskej ulici. Jej mama sa dodnes nedokáže s smrťou dcérky zmieriť. A dodnes má pochybnosti o objektívnom vyšetrovaní tragédie. Tieň podozrenia na jeho priebeh vrhá aj skutočnosť, že vyšetrovací spis sa za záhadných okolností stratil.
Janka mohla žiť
„Nedá sa na to zabudnúť, bude ma to prenasledovať do konca života. Denno-denne si na ten deň spomínam. Spolu s kamarátkami išla v električke do školy. Vzala si nové čižmičky, aby sa pochválila spolužiačkam. Žiaľ, domov sa už nevrátila…,“ hovorí cez slzy Terézia Šestáková.
„Nikdy sa s tým nezmierim. Denne na Janku myslím, denne sa mi o nej sníva, stále počujem jej hlas, či mi netreba s niečím pomôcť, mám pocit, akoby tu stále s nami bola… Som presvedčená, že keby v Dopravnom podniku dodržiavali všetky predpisy, Janka mohla žiť.“
Zastavené trestné stíhanie
Jankina mama vyberá z hrubého fascikla s rôznymi dokumentami a výstrižkami z novín uznesenie Odboru vyšetrovania Mestskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Košiciach z 27. decembra 1978. Vyšetrovateľ ním zastavil trestné stíhanie vodičky pre trestný čin všeobecného ohrozenia, keďže obvinená na následky zranenia 30. októbra zomrela.
V uznesení sa okrem iného píše: „… V priebehu vyšetrovania bolo bezpečne preukázané, že k dopravnej nehode došlo v dôsledku nesprávnej techniky jazdy vodičky.“
„Manžel mal v nemocnici veľa známych. Z jedného zdroja sme sa dozvedeli, že po havárii vypočúvali vodičku, ktorá síce mala ťažké zranenia, ale ešte žila. Údajne vypovedala, že hlásila dispečerovi, že má problém s brzdami. Dispečer jej dal pokyn, že nech urobí ešte poslednú jazdu a potom nech sa vráti do vozovne. Aj viacerí svedkovia, ktorí boli v električke, tvrdili, že keď naberala dole kopcom k Amfiteátru rýchlosť a stala sa neovládateľnou, vodička kričala, aby sa držali, že nefungujú brzdy, aby použili záchrannú brzdu,“ spomína Jankina mama.
Rozpor vo vyšetrovaní
Aj keď všetky okolnosti vyšetrovania boli prísne tajné, k manželom sa dostali aj ďalšie informácie.
„Manžel mal množstvo informácií z rôznych zdrojov. Napríklad že páska, na ktorú natáčali vyjadrenie vodičky, sa stratila. Keď sme si prečítali uznesenie o zastavení trestného stíhania zistili sme, že je v ňom veľa protichodných a rozporuplných tvrdení. Rozhodla som sa napísať sťažnosť, pretože sme boli presvedčení, že snahou vyšetrovateľov a znalcov je zamiesť prípad, ktorý vrhal veľmi zlé svetlo na Dopravný podnik, pod koberec,“ Hovorí Terézia Šestáková.
V dokumente, ktorý o havárii natočila Slovenská televízia, autor znaleckého posudku, súdny znalec Alojz Taraba tvrdil, že električka sa dala zabrzdiť.
Podľa uznesenia o zastavení trestného stíhania oficiálna verzia vyšetrovania nehody hovorí o zlyhaní ľudského faktora – vodička vraj zazmätkovala. Mama zosnulej Janky však v sťažnosti poukázala na zásadný rozpor: „..Najprv sa (v uznesení – pozn. autora) uvádza, že vozne súpravy boli značne zdeformované, preto elektromagnetická brzda sa odskúšať nedala. A o niekoľko dní neskôr bolo aj napriek značnej demolácii vozňov zistené, že elektromagnetické brzdy riadne účinkovali… “
Záznam v kronike
Viac svetla do brutálnej tragédie, ktorá dodnes vyvoláva množstvo dohadov, by mohol vniesť vyšetrovací spis. Ten s najväčšou pravdepodobnosťou obsahoval aj výpovede účastníkov jazdy smrti a množstvo ďalších informácii, ktoré mohli objasniť pravú príčinu havárie.
Jediným dokladom o havárii električky v podnikovom archíve Dopravného podniku mesta Košíc je zápis o osudnom dni v podnikovej kronike. Všetky dokumenty údajne museli odovzdať vtedajšej polícii.
Podľa hovorkyne Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach Lenky Ivanovej spis sa v košickom archíve nenachádza. Odporučila nás na Archív ministerstva vnútra SR v Levoči.
Pečiatka: Zničené
„Pri revízií archívnej pomôcky – inventára fondu Mestská správa ZNB Košice, odbor vyšetrovania VB, rok 1978, sme dohľadali denník vyšetrovacích spisov z bývalej Mestskej správa ZNB, kde sa nachádza záznam o vytvorení vyšetrovacieho spisu dňa 31.10.1978 a v ostatnej kolónke je uvedené, že Trestné stíhanie je zastavené. Za informáciou je umiestnená pečiatka „Zničené“ bez udania dátumu a mena zamestnanca. Z týchto informácií jednoznačne vyplýva, že vyšetrovací spis nebol zaslaný do Archívu MV SR Levoča,“ napísali nám z tlačového odboru ministerstva.
Inými slovami, celý spis bol skartovaný. „Neviem, kto by mohol mať záujem na likvidácií dokumentov tak závažnej udalosti. Archivujeme totiž aj spisy k oveľa banálnejším prípadom,“ konštatovala riaditeľka Archívu MV SR Jarmila Bandžuchová.
Aj v archívnych fondoch Ústavu pamäti národa márne pátrali po informáciách o tragickej nehode.
Opatrenia
V Archíve mesta Košice je jediný dokument – Uznesenie Rady Mestského národného výboru v Košiciach, ktorá vzala na vedomie informatívnu správu o hromadnej dopravnej nehode viac ako štyri mesiace po tragédii. Zároveň uložila riaditeľovi DPMK „realizovať opatrenia“, ktoré by umožnili predchádzať podobným tragédiám. Jedným z nich, ktoré platí aj v súčasnosti, je bezpečnostná zastávka električiek na kopci medzi vtedajšou Fakultnou nemocnicou a Amfiteátrom.
„Niekto musel mať veľký záujem, aby sa celý prípad objektívne nevyšetril, aby sa stratili všetky dokumenty, výpovede svedkov i vodičky, aby mohli hodiť vinu na jej plecia. Tá už nevie prehovoriť. Tým to hasne. A tí, ktorí by mali niesť zodpovednosť, sú očistení,“ dodáva so smútkom v hlase Terézia Šestákaová, mama 14-ročnej Janky, ktorá sa už domov nikdy nevráti.
Fotoreportér Róbert Berenhaut Nikdy som nemal väčší strach
Autorom vzácnych záberov z miesta tragédie, ktoré sa zachovali, je legendárny košický fotoreportér Róbert Brenhaut.
V pondelok ráno 30. októbra 1978 sa začal bežný pracovný deň. Približne o pol ôsmej Robo zaparkoval svoje auto na parkovisku pred Východoslovenskými tlačiarňami, kde sídlila jeho redakcia Východoslovenské noviny. Všimol si, že pri neďalekej benzínovej pumpe sa niečo deje. Bol to šok – prevrátené vozne električky, sanitky, do ktorých nakladali zranených ľudí. Hneď začal fotiť. Urobil len zopár záberov, pretože policajti ho odohnali.
Vtedy si uvedomil, že práve touto električkou zvykne cestovať z Terasy do školy na Komenského ulici jeho dcéra Zuzka. Riaditeľ mu povedal, že neprišla.
„Bol som v šoku. Nikdy som nemal väčší strach. Boli to najstrašnejšie chvíle môjho života… Zrazu sa Zuzka objavila na školskej chodbe. Chvalabohu, živá, zdravá! Hovorila, že chcela ísť tou električkou, ale keďže bola plná cestujúcich, počkala s kamarátkou na ďalšiu. Predstav si to šťastie! Vďaka tomu žije,“ spomína Robo.
(MJ)
Zdroj: Mikuláš Jesenský
Foto: Róbert Berenhaut
