Jednou z najhonosnejších budov Hlavnej ulice v jej južnej časti je Forgáchov palác, svedok historických dejinných udalostí, ktoré zanechali pečať v osudoch mesta od polovice 19. storočia až po súčasnosť.
V sálach paláca sa viedli vzrušené politické debaty, uzavierali finančné transakcie, v odľahlejších častiach bol priestor pre sústredené začítanie sa do dennej tlače. V reprezentačných priestoroch znela hudba a tanečný rytmus lahodil zabávajúcej sa košickej elite. V prízemných obchodíkoch a dielňach zatiaľ prevládala každodenná obchodná atmosféra. Toto všetko dýcha zo zažltnutých fotografií.
Rodinné sídlo do prenájmu
História paláca sa začala písať, keď gróf Žigmund Štefan Forgách odkúpil od mesta pozemok v období, keď sa likvidovali zvyšky mestských hradieb. Na vzniknutej parcele mimo stredovekého jadra dal okolo r. 1841 postaviť reprezentačnú dvojpodlažnú klasicistickú štvorkrídlovú stavbu s vnútorným dvorom a otvorenými arkádami. Ozdobou fasády sa stal stredový rizalit s mohutnými stĺpmi nesúcimi rozľahlý balkón a ukončenie v podobe empírového tympanónu uprostred so združeným erbom majiteľov, rodov Forgách a Pongrácz.
Palác patril od r. 1844 Kolomanovi Forgáchovi, synovi pôvodného majiteľa a jeho manželke Eleonóre, rodenej Pongráczovej. Keďže rodina sa zdržiavala väčšiu časť roka v Nižnej Kamenici, v jednom zo svojich kaštieľov a vidieckych kúrií v obciach na okolí, budovu v rokoch 1849 – 1860 prenajímali Miestodržiteľskému úradu Košického dištriktu.
Po smrti Žigmunda Forgácha v r. 1878 sa majiteľom paláca stal jeho syn, parlamentný poslanec Ladislav Forgách. Do Košíc zavítal len v prípade, že si to vyžiadali jeho spoločensko-politické povinnosti, kultúrne udalosti alebo slávnostné podujatia. Spoločne so svojou rodinou sa zdržiaval prevažne na svojom panstve v Monoku. Reprezentačné priestory na poschodí prenajal kultúrnemu spolku tzv. Košickému kasínu, ktoré patrilo v rámci košických kasín, teda konverzačných spolkov, k najexkluzívnejším. Nazývalo sa aj pánskym alebo magnátskym, pretože združovalo hlavne zemanov. Na jeho čele stál v začiatkoch Mikuláš Keczer. V týchto priestoroch sídlilo 20 rokov.
Priestory na druhom podlaží si postupne prenajímali finančné subjekty (Hornouhorská sporiteľňa, Uhorská všeobecná úverová banka) a kresťanské spolky (od r. 1908 Košický katolícky autonómny kruh, Spolok sv. Alžbety).
Prízemie patrilo obchodníkom
Prízemné priestory budovy orientované smerom do Hlavnej ulice boli postupne od 50. rokov 19. storočia prispôsobené na obchodné účely. Zo známejších košických obchodníkov tu od r. 1865 prevádzkoval svoju dielňu na výrobu pečiatok známy hluchonemý rytec Edmund Alexy (1844 – 1919), pochádzajúci z Rožňavy.
Rodina známych hodinárov a klenotníkov Wilnrotterovcov podnikala v priestoroch Forgáchovho paláca v troch generáciách. Najstarší Alexander (1864 – 1942) bol majstrom hodinárom mnohých Forgáchovcov v Slanci, Mándoku, Svinici, Ruskove. Jeho služby využíval aj biskup Žigmund Bubics. Vojtech Nyulászi (1874 – 1938) si otvoril v r. 1899 v budove trafiku a papiernictvo, ktoré rozšíril o kníhkupectvo a antikvariát a prosperoval do r. 1932. Podnikateľ Oskár Freudenfeld (1887 – 1945) začal vo svojej firme v dvorných priestoroch budovy ako prvý vyrábať mäsové konzervy, ktoré boli ocenené zlatou medailou na krajinskej výstave.
Posledný majiteľ paláca z rodu Forgáchovcov v rokoch 1911 – 1939 – gróf Štefan Forgách – prenajal priestory na poschodí košickému ústrediu Kresťansko-socialistickej strany a Kresťanskému poľnohospodárskemu zväzu. V r. 1939 budovu odkúpila Hornouhorská (Hornovidiecka) obchodná banka (Felvidéki Kereskedelmi Bank). Podľa projektu významného maďarského staviteľa Gyulu Kaesza prešla rozsiahlymi stavebnými úpravami, ktoré ju prispôsobili pre potreby finančnej inštitúcie. Bol dostavaný zadný trakt a nádvorie prekryté sklenou kupolou vytvorilo priestornú halu pre zamestnancov a klientov banky.
Povojnové roky
V roku 1945 sa vlastníkom budovy stala Sedliacka banka, ale už v roku 1948 bola budova zoštátnená a stala sa sídlom krajského výboru Zväzu Československo-sovietskeho priateľstva. V prízemnej časti budovy zanikli posledné obchody a v týchto priestoroch bola zriadená verejná čitáreň, ktorá od 15. decembra 1953 slúžila verejnosti.
Po ďalších stavebných úpravách na poschodí v roku 1959 získala budovu Štátna vedecká knižnica. Po rekonštrukčných prácach v nedávnom období ponúka knižnica v priestrannej hale so zachovalou sklenou kupolou výpožičné, poradenské, bibliograficko-konzultačné a referenčné služby, prístup k online katalógu i elektronickým informačným zdrojom a zdigitalizovaným dokumentom. Na poschodí sú verejnosti prístupné okrem študovne kníh a periodík normy a patenty a Americké centrum Košice, ktoré vzniklo v spolupráci s veľvyslanectvom USA v Slovenskej republike. Ponúka celú paletu služieb a informácií na podklade elektronických databáz, možností štúdia prostredníctvom moderných technológií a vzdelávania aj v rámci organizovaných podujatí. Je súčasťou celosvetovej siete amerických centier American Spaces. Salónik na prízemí ponúka stručnú históriu budovy a jej majiteľov v plagátovej podobe.
(EB)
Titulná foto: Archív ŠVK
Použitá literatúra:
GAŠPAR, Ján. Košice – Pohľady do histórie mesta na starých pohľadniciach: I. časť. Poprad: Region Poprad, s. r. o., 2011
JANIČKÁROVÁ, Jolana. Nižná Kamenica: 660 rokov od prvej písomnej zmienky o obci. Košice: Vienala pre Obecný úrad Nižná Kamenica, 2007
MIHÓKOVÁ, Mária. Vedecká, kultúrna a osvetová práca v Košiciach v rokoch 1848 – 1918: Tematická bibliografia. 1. zväzok. Košice: Štátna vedecká knižnica, 1991
Súpis pamiatok na Slovensku: Zväzok druhý K – P. Bratislava : Obzor, 1968, s. 88.
