Začiatkom roku 2013, teda pred desiatimi rokmi, som mal tú česť pripraviť s fenomenálnym režisérom Jurajom Jakubiskom rozhovor pre denník SME. Najvýraznejšia postava slovenskej kinematografie 20. storočia bola jednou zo štyroch osobností, ktoré mali Košice – Európske hlavné mesto kultúry, zviditeľniť doma i v zahraničí. Dohodli sme sa, že po desiatich rokoch si to zopakujeme. Žiaľ, srdce „Felliniho východu“ dotĺklo 24. februára tohto roku. Tento rozhovor bol publikovaný v denníku SME 20. januára 2013.
Vždy a všade sa hrdo hlásite ku Kojšovu, Košiciam, východnému Slovensku. Ako sa ale žije Východniarovi s českým srdcom pol roka po transplantácii?
V Spišskej Novej Vsi som otvoril Ples Spišiakov sloganom: Lepšie je na Spiši popíjať dobrý alkohol a cítiť sa ako v nebi, ako v nebi popíjať a cítiť sa ako na Spiši… Aj keď žijem v Prahe, stále som východniar telom i dušou. Detstvo v Kojšove a v Košiciach je dodnes mojou nevyčerpateľnou inšpiráciou. Do Košíc sme sa presťahovali keď som mal desať rokov. Keďže nefungovalo žiadne spojenie Kojšova s Košicami, išli sme pešo na púť svätého Petra a Pavla na košickej Kalvárii. A už sme sa nevrátili… Kde dnes stojí sídlisko Terasa bolo kedysi vojenské cvičisko plné zbraní a munície. Tam sa napríklad odohrávali dramatické scény, ktoré som použil vo filme Sedím na konári a je mi dobre. Strieľali sme po sebe, do brán opustených domov hádzali nevybuchnuté granáty. Našťastie, boli sme zlí strelci a dobrí bežci, len preto sme sa nestali ani vrahmi, ani obeťami… Ale aby som neodbiehal. Moje opotrebované, zničené srdce, na ktorom sa podpísal aj desaťročný zákaz nakrúcať, potrebovalo výmenu. Hoci som od Deany starší, srdce mám teraz o desať rokov mladšie, ako ona. Začínam sa obávať, že ma bude posielať po pivo. Napriek českému srdcu ale z mojej duše nikdy nikto nedokáže vyhnať Kojšov, Košice, východ. V pražskom IKEM ma operoval svetovo uznávaný odborník profesor Jan Pirk. Pred zákrokom som mu dal východoslovenský ornament, aby mi ho pri zašívaní vyšil. Sklamal ma. Ani nevidno, že som zašitý…
Projekt Európske hlavné mesto kultúry ste podporili ako jedna z prvých osobností už v roku 2007, keď sa Košice o tento titul ešte len uchádzali. Prečo?
A prečo nie? Košice pre mňa boli a stále sú jedno fantaskné, kultivované mesto. Keď som študoval fotografiu na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Bratislave, stále som sa pýšil, že máme oveľa väčšiu gotickú katedrálu, či krajšie divadlo. Po prevrate vo februári 1948 sa Košice stali doslova najprogresívnejším centrom československej, a tým aj európskej kultúry. Režim posielal politický nespoľahlivých ľudí do vyhnanstva na východ, do Košíc. Tak sa tu zišli najzaujímavejší spisovatelia, herci, tanečníci, muzikanti, maliari. Takže ja som časy, keď sa Košice stali takým malým hlavným mestom európskej kultúry, už raz zažil. Preto som bol nesmierne rád, že vstúpili do súťaže, ktorá im umožní prerásť hranice malomesta, gubernie nášho štátu.“
Spolu s košickými rodákmi – v súčasnosti jedným z najprekladanejších svetových spisovateľov Sándorom Máraiom, s jedinečným, v Argentíne žijúcim sochárom Gyulom Kosice a s autorom skvelých architektonických diel Ľudovítom Oelschlägerom tvoríte štvorlístok osobností, ktoré sa v rámci projektu Európske hlavné mesto kultúry stali nositeľmi kultúrnej tradície Košíc…
Je to pre mňa veľké ocenenie. Vybrali si ma zrejme preto, že som jedným z posledných žijúcich pamätníkov, ktorí vedia vypovedať o vývoji tohto mesta. Bol som svedkom jeho neuveriteľne prudkých zmien, či už k dobrému, alebo zlému. Pretože aj počas štúdia v Bratislave či v Prahe som sa stále vracal domov. Takže, pri všetkej skromnosti, nemyslím si, že by som si túto poctu nezaslúžil. Hodnosť „krstného otca“ projektu som si zrejme vyslúžil ako na vojne asi tým, že som nebol len obyvateľom mesta, ale aj jeho permanentným priaznivcom a obdivovateľom.
Čo ste stihli vidieť, či vstrebať v rámci prvého dňa otváracieho ceremoniálu?
Bol som pri rozsvietení Dómu svätej Alžbety. Koľkokrát som prechádzal okolo, stále som obdivoval jeho nesmiernu honosnosť, po zotmení ale katedrála tajomne zošedivela. Hra svetiel dáva vyniknúť neuveriteľne krásnej gotickej čipke, detailom, ktoré sa v dennom svetle strácajú a ani som si ich v minulosti nevšimol. Aj keď sa to dá vnímať ako gýč, bol som doslova uchvátený.
Na prelome marca apríla majú byť v Košiciach a v okolí Dni Juraja Jakubiska s prehliadkou všetkých vašich filmov, besedami, ale aj prezentáciou vašej autobiografie, na ktorej intenzívne pracujete. Čím nás prekvapí?
Hlavnou postavou nie som ja, ale moja pamäť. Čiže sú to skôr pamäti. Jednu tretinu tvorí etapa môjho života, ktorú som prežil v Kojšove a v Košiciach. Je to pochopiteľné, pretože tu som nasával všetku inšpiráciu, odtiaľ som čerpal tú mágiu, mystiku, často neuveriteľné detaily, ktoré som neskôr v mojich filmoch často použil. Musím povedať, že knižka mala pôvodne tristoštyridsať stránok. Osemdesiat som z nej ale vyhodil, pretože som si už pripadal ako Barón Prášil. Ale ani jedna historka, ktorá sa môže zdať ako výmysel človeka s bujnou fantáziou, nie je fabulovaná. To všetko je realita. Naopak. To, čo v mojich filmoch vyzeralo ako realita, bola fabulácia.
O projekte Košice – Európske hlavné mesto kultúry 2013 sa vedú búrlivé diskusie, diapazón názorov siaha od extrémne kritických, ktoré ho cez rôzne kauzy spochybňujú v celej jeho šírke, po extrémne pozitívne, podľa ktorých je mesto „odsúdené na úspech“. Ako ho vidíte vlastnými očami?
Stále a pri všetkom dobrom sa nájdu skeptici. A naopak – aj zlé veci dokáže niekto obhajovať, vychvaľovať do neba. Nič nie je čierno-biele, nič nie je dokonalé. Som presvedčený, že Košice, a tým aj celý východ, získali titul zaslúžene. Pretože majú nielen bohatú kultúrnu minulosť, ale najmä obrovský potenciál. Fandím im a nikdy ich nezatratím. Mesto môže týmto projektom získať nový, obdivuhodný rozmer, hodnotu, pozitívne črty. Chcel by som sa toho dožiť. Košice dostali dôveru Európy a ja verím, že ju nesklamú. Ale – všetko ukáže nezvratný čas.
Mikuláš Jesenský
Foto: Miroslav Vacula
