Talentovaná herečka Dominika Kavaschová strávi prvé Vianoce bez rodičov mimo rodného mesta, ale aj prvé sviatky s milovanou dcérkou Maiou.
Už na košickom konzervatóriu jej predpovedali hviezdnu budúcnosť. Počas štúdia herectva na Vysokej
škole múzických umení získala v roku 2013 najprestížnejšie divadelné ocenenie Dosky v kategórii objav roka, o dva roky neskôr rovnakú cenu za najlepší ženský herecký výkon, v roku 2019 sa stala herečkou roka v ankete Osobnosť televíznej obrazovky. Členka činohry Slovenského národného divadla Dominika Kavaschová žije s partnerom, hercom a spevákom Danielom Fischerom a so sedemmesačnou dcérkou Maiou v Bratislave. Na svoje rodné mesto však nikdy nezabúda.
Čo sa vám vybaví ako prvé, keď počujete „Košice“?
Rodina, detstvo, dospievanie, kultúra, príroda, krásne mesto… Žila som v Košiciach veľmi dôležitú polovicu môjho života. Všetko a všetci ma tam formovali v človeka, akým som dnes. Som veľmi šťastná, že som Košičanka a že aj moja dcéra bude mať cezo mňa kontakt s mojím milovaným mestom a východom. A čo na východe milujem najviac? To naše východniarske zaťahovanie a „gadžovanie“😊…
Tento rok bol vo vašom živote prelomový – narodila sa vám dcérka Maia, z ktorej sa so svojím partnerom nedokážete do sýtosti vytešiť… Väčšina budúcich mamičiek v očakávaní príchodu prvého potomka na svet mení svoje zvyky, často aj hodnoty. Ako zmenilo tehotenstvo váš život?
Od momentu keď som sa dozvedela, že budem matkou, začala som oveľa intenzívnejšie vnímať svet a spoločnosť, v ktorej žijeme. Oveľa citlivejšie, dá sa povedať, že až s obavou. Doba je čudná, no nejak sa s ňou popasujeme. Ale zas – boli aj horšie časy, oveľa horšie… Veľmi si prajem aby bola moja dcéra na tomto svete šťastná a radostná, aby bola láskavá a múdra, empatická a zdravo sebavedomá, aby sa jej tu žilo krásne a aby sa aj ona sama pričinila, aby tento svet bol tým najlepším miestom na život.
Čím vás rodičovstvo príjemne i nepríjemne prekvapilo?
Necítim sa nejak prekvapená, ja som toto všetko čakala. Únavu, žiaden spánok, absolútne odovzdanie, totálnu lásku, obavy, strach, nervy, plač (jej aj môj), všetko. Čakala som, že to bude „zaaaahul“ a aj je… Ale to je život a je to tak správne a krásne. Ja a Daniel sme sa rozhodli sprevádzať na tejto zemi novú dušu, Pán Boh nám pomáhaj, nech to zvládneme. Snažíme sa každý deň najviac ako sa len dá. Dôležité je mať z malej radosť a milovať ju.
Už na košickom konzervatóriu ste podľa vašej triednej ako herečka excelovali, všetci vám predpovedali budúcnosť hereckej hviezdy. Stalo sa. Aké pozitíva a negatívna táto pozícia obnáša?
Vôbec si nemyslím, že som nejaká hviezda. Je to, jednoducho, moja robota. Teším sa, keď sa vydarí premiéra, na ktorej sa veľa makalo, a ľudia sú nadšení a šťastní a uchvátení a nalomení a vzrušení a rozcítení… Patrí to k povolaniu, ktoré som si vybrala, a aj keby ma nikto nepoznal, nevadilo by mi to. Skôr naopak. Takto všade, kam idem, pokrikujú moje meno…teda ani nie moje, to moje častokrát ani netušia, ale meno postavy, ktorú hrám v nejakom seriáli, a majú automaticky pocit, že sa poznáme, že sme kamoši…Niekedy je to milé, ale niekedy aj veľmi nepríjemné. Aj my máme svoje lepšie a horšie dni a keď natrafíte na nemilé stretnutie v horší deň, ojojooooj, to už je len kurz sebaovládania… Som jednoducho herečka, v podstate som nič iné nevedela, v ničom som nevynikala. Makala som na sebe a neľutujem žiadne svoje rozhodnutie v živote. Keď si niekedy spomeniem na to všetko, čo mám za sebou, koľko roboty, strachu, samoty, obáv, sĺz, bolesti, sebazaprenia, nevrátila by som čas. Naozaj to bolo náročné, ale všetko to bolo dôležité.
V roku 2013 ste získali ocenenie Divadelné dosky v kategórii Objav roka za úlohu v hre Fajčiarky a spasiteľky, o dva roky neskôr za hlavnú ženskú postavu v inscenácii Mojmír II, v roku 2019 ste si prevzali sošku v ankete OTO ako najlepšia herečka roka. Čo to pre vás znamená?
Myslím si, že ocenenia lichotia nášmu egu. Že sme šťastní, že si nás všimli, že niekto ocenil našu prácu, vnímame to ako prestíž, ako niečo, čo nás asi posunie niekam ďalej. Ale či to skutočne o niečom vypovedá, neviem. Na ocenenie sú nominovaní traja, všetci sú skvelí, prečo by mal cenu dostať jeden? Ja súťaže nemám rada. Nevidím v tom zmysel. Myslím si, že to v ľuďoch len podporuje závisť, komplexy a také čudné emócie. Na moje ceny sa v byte síce pekne pozerá a aj na ne pekne padá prach😊. Ja si oveľa viac cením, keď mi niekto povie, ako ho môj výkon zasiahol alebo mu v niečom otvoril oči, ako ho to dojalo, rozveselilo, poučilo. To je pre mňa oveľa viac, viac ako akákoľvek cena.
O východniaroch pôsobiacich v Bratislave sa hovorí, že musia byť minimálne dvakrát pracovitejší, húževnatejší, talentovanejší, lepší ako Bratislavčania, keď chcú uspieť. Platí to aj v reálnom živote?
Ja s tým nesúhlasím. Proste, buď niekto talentovaný je, alebo nie je. Ak je k tomu pokorný, inteligentný, pracovitý, je úplne jedno, odkiaľ pochádza, úspech skôr či neskôr dôjde.
Stvárnili ste množstvo tragických i komediálnych postáv. Čo je vášmu srdcu bližšie?
Oveľa radšej mám komediálne postavy. Lebo sa sama rada bavím. Toľko som sa naplakala na javisku, že mám k tomu už odpor. Myslím si, že v dnešnej dobe ľudia potrebujú viac humoru, radosti. To ľudí nejak krásne a prirodzene spája. A ja cítim, že dnes je potrebné ľudí spájať viac, ako inokedy…
„Režisér je v divadle bohom, ale, bohužiaľ, herci sú ateisti,“ napísal Žarko Petan, slovinský spisovateľ a režisér. Vyhovuje vám skôr režisér, ktorý vládne železnou rukou, alebo liberál, ktorý dáva hercom slobodu?
Mám rada prijemných, inteligentných režisérov, s ktorými sa nebojím byť slobodná. Som rada, ak režisér vie, čo chce, snaží sa ma viesť a zároveň mi dovolí tvoriť. Režisér má byť priateľ, na ktorého sa teším, s ktorým je radosť pracovať a objavovať seba samu v novej podobe. Je málo takých, ale sú.
S ktorými hereckými kolegami ste si najbližší?
Oooch, s každým:) Každý jeden mi je inak blízky, každého obdivujem. Predsa len, najviac vzhliadam k Emilovi Horváthovi. Bol to aj môj pedagóg na VŠMU. Obdivujem ho, aký je človek, herec, profesionál, akú má energiu, aký je prijemný, vtipný, múdry, láskavý.
Po nečakanom odchode Milana Lasicu ste sa úprimne vyznali zo svojho hlbokého vzťahu k tomuto velikánovi. V čom bol pre vás vzorom? Čo pre vás táto strata znamená?
Naša spoločnosť stráca múdrych, vzdelaných a vtipných ľudí. Stráca originalitu a výnimočnosť… Keď odišiel, ostala vo mne taká zvláštna úzkosť… Mala som pocit, že tu ostala už len lúza, len také polotovary, len šmíra, žiadna kvalita. Snáď to nie je pravda a budem robiť všetko pre to, aby aj naša generácia bola pre kultúru prínosom. Osobne pre mňa je táto strata obrovská. Mali sme sa veľmi radi. Boli sme priatelia, často sme si písali, ako sa máme, veľa sme sa spolu nasmiali. Veľmi mi chýba. Mám jeho portrét doma nad knižnicou a každý deň sa naňho usmievam…
Pôsobíte dojmom večnej optimistky, veselej žienky s úžasným zmyslom pre humor, ktorá si so šarmantnou sebairóniou dokáže uťahovať sama zo seba. Aká je ale Dominika Kavaschová vo svojom vnútri?
Hĺbavá, filozofická duša s veľkým záujmom o svet, vesmír, duchovno. Som veľmi kreatívna, mám milión nápadov, potrebovala by som ale 45 hodín denne a žiť trikrát dlhšie, aby som to všetko mohla stihnúť, naplniť. Chcela by som sa všetko naučiť – od geografie cez dejiny až po chémiu, jazyky… Bažím po vedomostiach a štve ma, že mám tak málo času zdokonaľovať sa vo veciach, odkedy som mama ani nehovorím…
V deň vašej poslednej klapky v seriáli Oteckovia, po ktorej ste odišli na materskú dovolenku, vyšiel úspešný album Morena, ktorý ste nahrali so speváčkou a pre vás veľmi blízkou priateľkou Andreou Bučko. Tak trochu uletenú, sarkastickú pesničku Neviditeľná žena, pri ktorej ste sa obidve poriadne vybláznili, videlo na YouTube za necelý rok 1,6 milióna ľudí! Na instagrame máte takmer 200-tisíc sledovateľov. Čo pre vás tento úspech znamená?
Spoločný album Morena je jedna z najkrajších vecí, aké sa mi v živote podarili. Spojenie s Andreou je výnimočné a obe si to uvedomujeme. Dopĺňame sa a krásne sa nám spolupracuje. Pesnička Neviditeľná žena zaznamenala úspech, pretože sa s ňou stotožní každá žena. A taký je celý náš album. No a Instagram je priestor, v ktorom som sama sebou, v ktorom nie som žiadna Paula, Sisa či iná postava, ale ja, Dominika, taká aká som. Je to priestor, v ktorom vyvraciam blbosti, ktoré o mne napíše bulvár. Myslím si, že pre mnohé známe tváre je to super, že majú priestor ukázať sa niekde, akí naozaj sú. Pretože všetky tie smotánky a články z nás robia často úplne prečudesné bytosti.
Popularitu vám priniesla úloha Sisi Drobnej po boku herca Mariána Mitaša v seriáli Oteckovia. Materské povinnosti vás prinútili prerušiť hereckú dráhu. Vrátite sa ešte k tomuto seriálu? Uvažujete vôbec popri materských povinnostiach nad svojou ďalšou hereckou dráhou?
To sa nedá povedať. Aspoň nie teraz. Teraz ma potrebuje moja dcérka a ja ju. Teraz je toto pre mňa dôležité. Keď pocítim, že je čas vrátiť sa alebo znova začať hrať, urobím to. Zatiaľ to necítim. Snažím sa počúvať svoj vnútorný hlas a ten mi hovorí: ”Je to váš čas, venujte sa jedna druhej, pretože sa to už nevráti.”
Vašou domovskou scénou je SND, pôsobili ste vo viacerých divadlách. Neláka vás zahrať si aj na javisku Štátneho divadla v Košiciach? Kedy vás budú môcť Košičania vidieť vo vašom rodnom meste?
Veľmi ma to lákalo a stále láka. Avšak v praxi sa to nikdy nedalo, keď hrám v SND skoro každý druhý večer. Snáď sa to niekedy podarí. Určite chceme s Aďkou urobiť ďalšie spoločné predstavenia, ktoré by sme veľmi chceli chodievať hrávať po celom Slovensku. A Košice nebudú výnimkou.
Tohtoročné Vianoce budete tráviť prvýkrát ako mama, vaši rodičia dostanú pod stromček prvorodenú vnučku. Aké budú vaše sviatky?
Tento rok by sme mali byť na Vianoce s Dankovými rodičmi v Grobe. Som zvedavá. Budú to prvé Vianoce, ktoré nebudem tráviť v Košiciach, prvé bez rodičov a segry a zároveň prvé s našou Maiuškou. Určite to bude veľmi, veľmi emočné. Už teraz sa na to psychicky pripravujem…
Čo by ste zaželali svojmu rodnému mestu a jeho obyvateľom k vianočným sviatkom?
Prajem Košičanom, no nielen im, ale všetkým ľuďom zdravie, radosť zo života a lásku. Tú najviac. Mám pocit, že len láska dokáže zachrániť našu spoločnosť a tento svet. Veľmi sa modlím za to, aby sme sa na seba, ľudia, usmievali. Stále, všade, vždy, nielen na Vianoce.
(MJ)
Titulná foto: TASR
