Sen starovekých Grékov naplnil zabudnutý Košičan

So zatajeným dychom som stál na Starom moste spájajúcom pevninské Grécko s Peloponézskym polostrovom, očarený úchvatným výhľadom na jedno z najvýznamnejších stavebných diel 19. storočia. Podo mnou v hĺbke takmer 100 metrov medzi vytesanými skalami ticho brázdila tyrkysovú hladinu bieloskvúca loď. Ešte impozantnejší pohľad na vytesané strmé bralá je z paluby. Korintský prieplav je obdivuhodný výsledok brilantného umu a tvrdej práce.

Vtedy som ešte netušil som, že odveký sen starovekých Grékov preťať korintskú šiju a spojiť prieplavom Korintský záliv s Egejským morom naplnil Béla Gerster, zabudnutý Košičan.

Objaviteľ slávneho rodáka

„V roku 1991, pri príležitosti 50. výročia bombardovania Košíc, hľadal som v dobovej tlači dostupné informácie o tejto tragickej udalosti. Len náhodou som našiel v denníku Felvidéky ujság z roku 1941 krátku správičku o zasadnutí mestského zastupiteľstva. Témou bolo pomenúvanie košických ulíc. Autor vyčítal radným, že zabúdajú na rodákov, ktorí preslávili mesto doma i v zahraničí. Spomína sa tam aj meno Bélu Gerstera, ktorý projektoval Korintský prieplav, ba dokonca vytýčil aj najvhodnejšiu trasu pre výstavbu Panamského prieplavu. Žiaľ, dodnes žiadna ulica nenesie jeho meno,“ povedal mi v rozhovore pre denník SME „objaviteľ“ výnimočnej osobnosti, vášnivý milovník histórie, telom i dušou veľký košický lokálpatriot, Juraj Halász. Rozhovor vznikol v decembri 2000 v Slovenskom technickom múzeu pri príležitosti otvorenia výstavy venovanej 150. výročiu narodenia Bélu Gerstera.

O necelý mesiac, 3. augusta, si pripomenieme 100. výročie úmrtia svetovo uznávaného staviteľa. Juraj Halász sa na spomienke nezúčastní. Po ťažkej chorobe vlani zomrel. Ostali však po ňom desiatky publikácií a textov, ktoré sprítomňujú životy slávnych osobností košickej histórie. Jednou z nich je aj útla brožúrka o živote a diele Bélu Gerstera. V roku 1998 ju v edícii Zabudnutí Košičania vydala Historická spoločnosť Imricha Henszlmanna, ktorú J. Halász založil.

Z Košíc do Viedne

Remeselnícka rodina Gersterovcov pochádzala zo Švajčiarska, z kantónu Bazilej. Do Košíc sa presťahovala cez Viedeň a Győr. Béla Gerster sa narodil 20. októbra 1850 ako jedno z deviatich detí v rodičovskom dome na Hlavnej ulici č. 9. V rodnom meste ukončil základnú školu a zmaturoval na Hlavnom gymnázium premonštrátov. Podľa zachovaných vysvedčení nepatril síce medzi premiantov školy, vynikal ale v zemepise, dejepise, geometrii, rysovaní, chémii či nemčine.

Vedomosti získané na prestížnom gymnáziu, kde mal takých učiteľov, ako József Szakkay, zakladateľ odborného technického školstva v bývalom Uhorsku, či Béla Klimkovics, jeden zo zakladateľov Hornouhorského muzeálneho spolku, ho predurčili k štúdiu na Technickej univerzite vo Viedni. Talentovaného mladíka s čerstvým diplomom vo vrecku menovala v roku 1874 viedenská radnica do funkcie mestského inžiniera metropoly Rakúsko-Uhorskej monarchie. Mal len 24 rokov…

Panamský prieplav

Béla však vo Viedni dlho nevydržal. Prijal ponuku švagra Istvána Kauasera, staviteľa a podnikateľa v Pešti, aby sa podieľal na projekte výstavby vodnej sústavy v Uhorsku, ktorá mala spojiť Dunaj s Tiszou. Jej súčasťou bol aj Kanál Františka Jozefa II. Béla Gerster viedol tieto práce vo funkcii hlavného inžiniera.

Kľúčovú úlohu v živote košického rodáka zohral generál István Türr (1825 – 1908), spolubojvník generála Giuseppe Garibaldiho, neskôr vojenský guvernér Neapola, pobočník kráľa Viktora Emanuela, človek s bohatými kontaktmi na vplyvných ľudí v celej Európe. Mladého, ešte len 26-ročného Bélu odporučil svojmu švagrovi, francúzskemu inžinierovi Lucienovi Bonartovi Wysemu, aby ho zobral na expedíciu do Strednej Ameriky. Jej úlohou bolo určiť najvodnejšiu trasu prieplavu, ktorý by spojil Tichý a Atlantický oceán.

Gerster naplnil očakávania svojho patróna generála Türra. Ako vedúci inžinier expedície spolupracoval na návrhu trasy prieplavu, ktorý v konkurencii ďalších 31 projektov nakoniec bol vyhodnotený ako najlepší. Mladý inžinier v roku 1878 ako prvý navrhol vybudovať veľkolepé vodné dielo v lokalite medzi mestami Panama a Colón. V roku 1879 začala 77 kilometrovú spojnicu medzi oceánmi, ktorá dostala meno Panamský prieplav, budovať francúzska spoločnosť Ferdinanda Lessepsa. Finančné problémy a smrteľne nebezpečná epidémia, ktorá zahubila 20 000 ľudí pracujúcich na stavbe, práce ukončila. Po dobudovaní Američanmi ho otvorili síce až 15. augusta 1914, stal sa však jedným z najdôležitejších strategických bodov na mape sveta. Cesta loďou z New Yorku do San Francisca sa skrátila z 22 500 km na 9 500 km…

Obrovská výzva

Svetaznalý generál Türr, nadšený úspechom ambiciózneho inžiniera Gerstera pri vytýčení trasy Panamského prieplavu, sa rozhodol pustiť do ďalšieho odvážneho projektu. Po márnych pokusoch  starovekých Grékov a Rimanov preťať Korintskú šiju, prijal v roku 1881 žiadosť gréckych vlastencov, aby viedol výstavbu prieplavu. Türr ešte v tom istom roku požiadal gréckeho kráľa a vládu o povolenie na výstavbu. Keď ho mal v rukách, poveril mladého inžiniera vypracovaním štúdie.

Pre Bélu Gerstera bol zámer vybudovať prieplav obrovskou výzvou. Prekopať korintskú šiju a spojiť Egejské a Iónske more vodnou cestou bolo totiž nesplniteľným snom mnohých starovekých vládcov Grécka a Rímskej ríše už od 7. storočia pred naším letopočtom…

Márne pokusy

Už v 7. storočí pred naším letopočtom vládca Korintu Periander chcel vybudovať kanál v Korintskej šiji, ktorý by umožnil vyhnúť sa nebezpečnému oboplávaniu Peloponézu a skrátiť trasu. Od plánu ho údajne odradili proroctvá a veštby o krutej pomste boha mora Poseidóna. Periander sa však vynašiel. Naprieč šiji vybudoval cestu vydláždenú vápencovými doskami s drevenými „koľajnicami“, po ktorých v špeciálne upravených vozoch prepravoval menšie lode.

Periandrova vízia našla nasledovníka po takmer troch storočiach. Macedónsky panovník a vojvodca Demetrius Poliorcetes sa o tri storočia neskôr rozhodol znovu oživiť plán na otvorenie kanála. Jeho počiatočné nadšenie však zmrazili stavitelia, ktorých priviedol z Egypta. Tvrdili, že hladiny Korintského zálivu a Egejského mora majú rozdielnu výšku, postavením prieplavu by podľa nich voda zaplavila časť pevniny. Dentrius pod ťarchou „faktov“ od svojho plánu uputil.

O výstavbu kanálu sa počas hegemónie starovekého Ríma márne pokúšali cisári Július Cézar, Caligula i Hadrián. Najbližšie k splneniu odvekého sna vládcov Európy vytesať do tvrdej horniny vodnú cestu bol krutovládca Nero, ktorý aj začal s výstavbou kanálu. Na práce využil otrokov a 6000 izraelitských zajatcov z Judei. Pre nepokoje v Hispánii a politické problémy na ďalších územiach i v samotnom Ríme cisár Nero musel odveliť svoje vojská a práce zastaviť. Neúspechom skončili aj ďalšie pokusy. Na reálny projekt čakali Gréci i celé stredomorie dlhých 26 storočí…

Začiatok výstavby

Béla Gerster si pri podrobnom topografickom prieskume všimol, že Rimania počas vlády cisára Nera odviedli množstvo užitočnej práce. Rozhodol sa pokračovať v ich stopách.

István Türr v septembri 1881 predstavil na zasadnutí Medzinárodnej zemepisnej spoločnosti v Benátkach štúdiu, ktorú pod vedením B. Gerstera vypracovali štyria peštianski inžinieri. Zároveň využil svoje kontakty a vplyv, vďaka čomu sa podarilo presvedčiť banky, aby podľa Gersterovej kalkulácie finančne podporili výstavbu prieplavu s kapitálom vo výške 30 miliónov frankov.

Výstavba Korintského prieplavu sa začala podľa podrobných realizačných projektov Bélu Gerstera, na ktorých spolupracovali inžinieri a architekti z celej európy, 4. mája 1882 slávnostným výkopom, na ktorom sa zúčastnil grécky kráľ Juraj I.

Obrovský úspech

Už počas prípravných prác sa ukázalo, že hlavný projektant nie je len skvelý inžinier, ale aj výborný manažér. Na stavbe fungovala dokonalá logistika. Gerster vybudoval železničnú trať, po ktorej vyvážali vyťaženú horninu a dovážali potrebný materiál, zorganizoval pre robotníkov zdravotnícke služby, zásobovanie potravinami, zabezpečil dodávku pitnej vody.  

Obrovskí rozsah prác charakterizuje 11 miliónov ton vyťaženej horniny, 1200 ton použitého pušného prachu a 450 ton dynamitu. Stavbu plánovanú na šesť rokov ukončili o päť rokov neskôr. Predĺženie termínu spôsobili problémy s jej financovaním, ťažké geologické podmienky, ale aj množstvo nepredvídaných problémov, vrátane zemetrasenia v seizmicky aktívnej zóne, kvôli ktorému museli spevňovať brehy opornými múrmi.

Korintský prieplav slávnostne otvorili v prítomnosti viacerých európskych monarchov a nadšeného davu 25. júla 1893. Gerster napísal v roku 1894 o svojom veľkolepom diele knihu „Prerezanie Korintskej šije“. V roku 1986 vyšla aj vo francúzštine s názvom „L´isthme de Corinthe et son percement“. Vďační Gréci postavili Bélovi Gersterovi a Istvánovi Türrovi na najvyššom bode útesu pamätník z červenej žuly.

Mikuláš Jesenský

(Zdroj: Juraj Halász, Juraj: Béla Gerster: 1850 – 1923. Košice: Historická spoločnosť I. Henszlmanna, Košice 1998)

Foto: corinthcanalsupcrossing.gr