„Riaditeľ Caritas Ukraine Peter Žatkovský nám poslal zoznam vecí, ktoré nutne potrebujú. Medzi požiadavkami bolo aj tisíc kusov patologických vriec. Zdôrazňoval, že ich potrebujú čím skôr, lebo mŕtvoly doslova hnijú na uliciach. Keď som sa ho opýtal, načo im je tisíc vriec, keď napríklad v Buči bolo „len“ tristo mŕtvych, odpovedal: My tu máme veľa Bučí…“
Radoslava Drába, manažéra Spoločnosti priateľov detí z detských domovov Úsmev ako dar pre východné Slovensko, morbídna spomienka neustále prenasleduje. „Zložilo ma to na tri dni. Nedokázal som zaspať, musel som si od svojej lekárky vypýtať lieky na spanie. V živote by mi nenapadlo, že budem musieť zháňať vrecia pre mŕtvych. Som človek, na ktorého každý pohreb pôsobí zdrvujúca, takže, keď sa dá, radšej sa mu vyhnem, pomodlím sa za nebožtíka…“
Prvý kamión
Úsmev ako dar je najstaršou a najväčšou mimovládnou organizáciou na Slovensku, ktorá sa venuje náhradnej starostlivosti o deti, pomoci ohrozeným rodinám a obetiam trestných činov. Na Ukrajine pôsobí vyše dvadsať rokov.
„Máme tam rehoľnú sestričku Mariettu z Kongregácie Jesu a ďalšie tri sestry, 40 dobrovoľníkov, riaditeľa detského domova Jožka Posypanku, ktorý je zároveň psychológ, s manželkou – sociálnou pracovníčkou, okolo nich je ďalších približne sto ľudí. Vo štvrtok 24. februára ráno, hneď po útoku Ruska, sme im volali – zbaľte sa a utekajte, poďte k nám. Odmietli – v žiadnom prípade, nemôžeme odísť, my práveže tu musíme ostať,“ spomína R. Dráb.
Nedeľa, štvrtý deň konfliktu. Večer o deviatej dostal správu, že na ukrajinskej hranici sa začal exodus. „Sestrička Marietta nás informovala, že nutne potrebujú pomoc. Hneď som zavolal Mirovi Labašovi, že potrebujeme kamión plný potravín ale že nemáme na to ani cent. A on povedal – dobre. Na hranicu to ale nemal kto odviezť. V pondelok sa prihlásil dobrovoľník – vodič Janko Mikula. Bol to prvý kamión s humanitárnou pomocou pre Užhorod, ktorý prešiel hranice s Ukrajinou.“
Strategická surovina
Pohľad na tisícky utečencov ho vydesil i rozcitlivel: „Hotová Sodoma – Gomora. Z Užhorodu smerom k nám bola v jednom pruhu desaťkilometrová kolóna áut so ženami, deťmi a dôchodcami, v druhom pruhu desať – dvanásťtisíc ľudí. Stáli tam v zime tri aj štyri dni, s deťmi v náručí, bez jedla, vody, toaliet, akejkoľvek pomoci, s vybitou baterkou v mobile. Ruky si mohli ohriať nad ohňom v asfaltovom sude. Bytostne som si uvedomil, aké dôležité je pomôcť ľuďom aj na druhej strane hranice. Naše sestričky organizovali prostredníctvom dobrovoľníkov distribúciu potravín pre ľudí čakajúcich na hranici.“
Odvtedy sa vďaka organizácii Úsmev ako dar dostalo do Užhorodu viac ako 50 kamiónov s vyše 800 tonami humanitárnej pomoci – potravinami, drogériou, liekmi, medicínskymi prístrojmi pre nemocnice, nepriestrelnými vestami a dýchacími prístrojmi pre hasičov, ktoré potom putujú ďalej na vojnou zasiahnutý východ krajiny.
„Pre Užhorod, ktorý trpí nedostatkom pitnej vody aj v mierových časoch, je teraz, keď sa počet jeho obyvateľov takmer strojnásobil, doslova strategickou surovinou,“ vysvetľuje R. Dráb.
Vyvrheli vo vlastnej krajine
V roku 2014 dostala Ukrajina od agresívneho Ruska prvý úder. Útok na Krym, Donbas a Luhansk vyvolal prvú utečeneckú vlnu. V Užhorode sa začali zhromažďovať rodiny utečencov z východu krajiny.
„Ľudia na Zakarpatsku ich odmietali prijať, obviňovali ich, že kvôli nim je na východe vojna, kvôli nim musia chlapci zo západu rukovať, kvôli nim idú peniaze zo štátneho rozpočtu na financovanie vojny. Nikto ich nechcel ubytovať, vziať do práce, prichýliť, vziať dieťa do školy. Ľudia z východu sa stali vyvrheľmi vo vlastnej krajine,“ opisuje situáciu spred ôsmich rokov Radoslav Dráb.
So sestrou Mariettou sa pustili do odvážneho plánu. V zanedbanom hoteli Zakarpatia v Užhorode si prenajali dve poschodia, kde ubytovali prvých 40 rodín.
„V budove vám v zime zamrzla voda v pohári, všade bolo plno hmyzu. Prerobili sme jednu izbu na kuchyňu, ďalšiu na práčovňu. Zamerali sme sa na najzraniteľnejšiu skupinu ľudí – matky s deťmi, ktorých muži ostali bojovať na východe, alebo sa z nich stali vdovy, a na seniorov. Sedem rokov trvala integrácia týchto žien. Sedem rokov trvalo, kým sme pre nich našli príbytky, prácu, pre deti škôlky. To bola prvá skúsenosť s vojnovým konfliktom. Vtedy som si myslel, že nič horšie sa už nemôže stať. V porovnaní s dneškom to bola prechádzka v ružovej záhrade. Teraz to je peklo…“
Užhorod centrom utečencov
Druhá vlna utečencov je oveľa mohutnejšia ako predchádzajúca. A dá sa predpokladať, že v prípade rozšírenia konfliktu v západnej časti Ukrajiny bude ešte väčšia.
Zakarpatská oblasť je podľa R. Drába prirodzene postihnutá migráciou ľudí z východnej časti krajiny, ktorí nechcú opustiť svoju domovinu, vyčkávajú, pretože Ukrajina je stále pre nich vlasť, veria, že sa vojna skončí, že sa vrátia domov, nepripúšťajú, že by sa nemali kam vrátiť.
„Pritom Mariupol už neexistuje, rovnako Dnipro a mnoho ďalších miest, mestečiek a dedín je zrovnaných so zemou. V Užhorode, ktorý má 110 000 obyvateľov, je dnes ďalších 200 000 ľudí. Krásne, prívetivé mesto sa zmenilo na jedno obrovské utečenecké centrum… V Užhorode každá domácnosť niekoho prichýlila, ľudia spia doslova všade – v obchodoch, v parkoch na lavičkách, na autobusových zastávkach, na ulici len tak – na dlažbe… Hovoríme o deťoch, ženách, senioroch, invalidoch. Veľmi ťažko sa na to pozerá…“
Radoslav Dráb sa teší z každého daru, ktorý môže Ukrajincom pomôcť. „Keď človek vidí to utrpenie, každý dar, ktorý tým ľuďom pomôže, je pre mňa radostná správa. Človek, ktorý je denno-denne konfrontovaný s krutou realitou, ktorú zažívajú nevinní ľudia na hrane medzi životom a smrťou, totálne zmení svoj rebríček hodnôt. Takzvané problémy sa stávajú nepodstatnými pseudoproblémami, začne si vážiť skutočné hodnoty. Stále platilo a stále bude platiť: Keď pomôžeme najslabším, pomáhame aj sebe…“
Mikuláš Jesenský
Foto: Ján Varchola
