Kandráčovci patria k najúspešnejším etno kapelám posledných desaťročí na Slovensku. Počas osemnástich rokov existencie nahrali 24 albumov, vypredávajú veľké koncertné sály, účinkujú vo viacerých zábavných televíznych projektoch. Od začiatku vojny na Ukrajine dali zábavu bokom. A na čele so svojím charizmatickým kapelníkom sa zapájajú do aktivít na pomoc našim východným susedom.
„Keby všetci muži, ktorí sú teraz v zákopoch a bojujú na frontových líniách, namiesto zbraní držali v rukách hudobné nástroje, tento svet by bol krajší a lepší…,“ vyslovil želanie na košickom Koncerte pre Ukrajinu Ondrej Kandráč.
Minulý mesiac ste podporili zbierku na pomoc Ukrajine účasťou na benefičnom koncerte dvoch kapiel, ktorý sa prostredníctvom Facebooku streamoval naraz z dvoch pódií, z dvoch miest – z Košíc a súčasne Prahy. Počas ktorého sa podarilo sa vyzbierať viac ako 500-tisíc eur. Čím bol tento koncert pre vás výnimočný?
Výnimočný bol sumou, ktorá poputuje na Ukrajinu, ale najmä emóciou, ktorá počas neho vládla. Nehrali sme preto, aby sme publikum dvíhali zo stoličiek, aby diváci aplaudovali. Hrali sme preto, aby sme povedali nie vojne, zabíjaniu a utrpeniu. Asi prvýkrát v našich česko-slovenských končinách sme vyskúšali metódu live-stream prenosu, telemostu, v rámci ktorého hrali dve kapely naraz, bez technickej latencie, teda oneskorenia zvuku. Hoci pred samotným koncertom sme riešili niekoľko technických výziev, všetko sa napokon podarilo. Bol to výnimočný moment, počas ktorého sme cítili silu hudby i spolupatričnosti s trpiacimi.
Ako sa zrodila táto myšlienka?
Oslovili nás naši priatelia z kapely Čechomor. Ani nachvíľu sme nezaváhali. Je to to najmenej, čo sme mohli urobiť pre ľudí, ktorí prežívajú útrapy vojnového besnenia. Na Ukrajine mám množstvo priateľov a známych. Ja i naša kapela sme silno zviazaní s ich kultúrou i silnými ľudskými príbehmi. Preto sme bez zaváhania prijali výzvu pomôcť najzraniteľnejším.
Na koncerte vystúpila aj vaša mamka, folklórna speváčka Monika Kandráčová. Váš otecko bol akordeonista a zanietený folklorista. Čo vám dali do vienka?
Dali mi dar života, naučili ma veriť tomu, čo robím, zasvätili ma do tajov hudby. Myslím, že je toho naozaj dosť, za čo som im vďačný…
Ako vnímate vojnu na Ukrajine?
Je to neuveriteľne smutné obdobie. Pár kilometrov od našich hraníc nezmyselne umierajú nevinní ľudia. Vojna nemá víťazov. Prináša iba utrpenie, frustráciu a žiaľ.
V repertoári kapely máte množstvo ukrajinských pesničiek. Kto a ako formoval váš vzťah k ukrajinskému folklóru, kultúre, jazyku, národu?
Ukrajinské piesne sú mi blízke už od detstva. Otec učil istý čas na škole s vyučovacím jazykom ukrajinským. Množstvo z rusínskych piesní, ktoré v repertoáre máme, majú svoj pôvod na zakarpatskej oblasti, ale aj východnej Ukrajine. Nadchýna ma ukrajinská melodika i lyrika textu. Vyše desať rokov som pracoval ako hudobný redaktor v národnostnej redakcii Slovenského rozhlasu v Košiciach. Na Ukrajinu som chodieval aj služobne. Obľúbil som si jej obyvateľov. Sú príslovečne pohostinný a veľmi nápomocní.
Váš mladší brat Milan študoval na Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulte a neskôr si urobil doktorát z dejín cirkevnej byzantskej hudby. Istý čas pôsobil aj na Ukrajine. Ste v kontakte? Diskutujete na túto tému?
Samozrejme. Spolu s mojou mamou sú v kontakte s našimi misionármi, ktorí na Ukrajine pôsobia. Ich príbehy sa nepočúvajú ľahko. Preto som ani nachvíľu nezaváhal a zapojil som sa do koncertov na podporu Ukrajiny.
V čase keď Rusko napadlo nášho suseda ste boli v USA. V New Jersey ste hrali na Plese Slovákov. Ako reagujú americkí Slováci na tento vojnový konflikt?
Krajania veľmi emotívne prežívali všetko, čo sa deje blízko našich hraníc. Bolo cítiť silnú spolupatričnosť s trpiacimi na Ukrajine. Počas celého plesu, v osobných rozhovoroch bolo cítiť obavy o nevinných, ktorí trpia počas tohto konfliktu. Samozrejme, boja sa, aby konflikt nezasiahol aj ostatné krajiny, vrátane Slovenska. Hoci žijú tisícky kilometrov od svojej domoviny, stále sa cítia byť hrdými Slovákmi. Spolu s nami prežívajú naše radosti i strasti.
Máte krásnu a šťastnú rodinu. Ako reaguje na vojnový konflikt?
Asi ako väčšina slovenských rodín. Dotýka sa nás to a často sa o tom doma s manželkou rozprávame. Ondrík má 12, Emka 10 rokov a najmenšia Mária rok. Dve staršie deti sa nás na vojnu na Ukrajine pýtajú. Snažíme sa túto tému neobchádzať. Zároveň ich však chceme upokojiť a dodať nádej. Dôležité je, aby čo najviac žili normálny život dieťaťa. Na druhej strane však v nich chceme vypestovať zmysel pre spolupatričnosť i pomoc tým, ktorí to potrebujú.
Na koncertoch venovaným Ukrajine ste jednoznačne vyjadrili svoj občiansky postoj, solidaritu s trpiacimi Ukrajincami. Na Slovensku sa však prostredníctvom sociálnych sietí ozýva stále viac Slovákov, ktorí spochybňujú pomoc Ukrajine, ospravedlňujú, ba dokonca podporujú brutálnu inváziu Ruska. Čo by ste im odkázali?
Nemám právo nikoho súdiť. Mahátmá Gándhí raz vyriekol pamätný citát: „Kto bojuje sám so sebou, bojuje proti celému svetu…“ Chcem preto začať od seba. Snažím sa urobiť moje okolie i mikrosvet, ktorý ma obklopuje, lepším. My, muzikanti, by sme mali byť poslami dobrých správ. Verím, že v najbližšej dobe ich bude podstatne viac…
Mikuláš Jesenský
