Keď má dom meno

Keď má dom meno

Je jedným z najvýznamnejších, no stále nedocenených slovenských výtvarníkov druhej polovice 20. storočia. Podstatný súbor grafickej a kresliarskej tvorby košického rodáka, maliara, kresliara a grafika prezentuje Malá Galéria Alexandra Eckerdta, ktorá vlani oslávila 20. výročie založenia. Pre verejnosť bola otvorená 2. júla 2004.

V dvadsiatych rokoch minulého storočia bolo na Kováčskej ulici vychýrené mäsiarstvo a údenárstvo, ktoré malo na priečelí domu nadpis Eckerdt. Majiteľom bol Ladislav Eckerdt, otec košického výtvarníka Alexandra Eckerdta (* 6. júl 1932, Košice – † 24. august 1992, Košice).

Nesplnený sen

V roku 1949 došlo k zoštátneniu všetkých nehnuteľností, ale rodina Eckerdtovcov zostala bývať v dvorovom dome smerom na Hrnčiarsku ulicu až do roku 1966. V roku 1991 dostal Alexander v reštitúcii časť domu naspäť, kde plánoval založiť  umeleckú školu a nadviazať na tradíciu Eugena Króna. Kvôli predčasnej smrti sa mu nepodarilo jeho zámer uskutočniť.

V roku 2001, rok po smrti Eckerdtovej manželky Boženy, prišla na Kováčsku ulicu jej sestra, jednovaječné dvojča, Emília Nedzelová. „Malá galéria Alexandra Eckerdta spolu s pamätnou izbou tvoria Eckerdtov dom, aj keď sú to dve samostatné stavby,“ vysvetľuje Eckerdtova švagriná a zakladateľka galérie: „Mojou snahou bolo zachovať historickú pamäť spätú s menom Eckerdt. A tak som na priečelie domu najprv vrátila dobový nadpis Eckerdt a neskôr pridala „A.“ ako Alexander. Na pamätnú izbu som dala nadpis Berenika. Je to meno, akým oslovoval maliar svoju manželku v súkromí.“

Malá galéria Alexandra Eckerdta a pamätná izba sú v gotickom a barokovom slohu. Spolu vytvárajú priechodnú chodbu, ktorou sa prechádza z Kováčskej ulice do zadného domu. Pamätná izba má funkcionalistický výklad, ktorý je vsadený do prednej, barokovej časti budovy. „V roku 2014, keď Lexikón Košičanov uverejnil dve heslá o Eckerdtovcoch, zistila som, že tu bola predajňa elektro, ktorá sa volala Energia. Vlastnil ju Štefan Eckerdt, brat Šaňovho otca. Uvedomila som si podobnosť slov Energia a Berenika, jedno obsahuje sedem písmen, druhé osem a z toho až šesť  písmen je zhodných. Je to zvláštna súhra okolností,“ usmieva sa Emília Nedzelová.

Genius loci

Alexander Eckerdt: Božka s Bipom, 1985. Foto: Archív EN

Práve tu, v pamätnej izbe Berenika, uprostred starožitného nábytku, ktorý Eckerdt zdedil po rodičoch, v blízkosti jeho kníh, fotografií, sošiek, grafík a plagátov, sa dá intenzívne pocítiť jeho prítomnosť. „V roku 2002 som preniesla bytové zariadenie Eckerdtovcov zo Solovjevovej ulice, konkrétne nábytok z obývačky, pracovne a spálne. Dve komody a štýlový príborník z roku 1931 je od Eckerdtovej mamy, doniesla si ho ako veno. Je to hmotná časť historickej pamäte, lebo tohto nábytku sa dotýkala Eckerdtova stará mama, rodičia i on sám. Podstatné je, že sa tu vrátilo eckerdtovské „génius loci“. Vedia to vycítiť ľudia s tvorivým myslením a citom pre umenie,“ zdôvodňuje  Emília Nedzelová.

Z rodinnej histórie Eckerdtovcov pochádza aj zarámovaná kresba trojročného Ladislava, Alexandrovho brata. Nakreslil ho košický výtvarník Ľudovít Feld. „Pán Feld a Eckerdtov otec boli rovesníci,“ hovorí o pozadí vzniku kresby Emília Nedzelová a dodáva: „Je to kresba ako fotografia. Pán Feld zachytil nielen presnú podobu, ale aj vnútornú krásu modelu.“

V pamätnej izbe na vešiaku ešte stále visia Eckedrtove baretky, podobne ako v ateliéri vo francúzskej Provence nájdete klobúky Paula Cézanna. V miske ležia jeho okuliare s pomaľovaným červeno-modrým rámom. Zaujme aj obraz manželky Boženy, ktorá v náručí drží kocúra Bipa. Pamätná izba je plná zhmotnených spomienok, o ktorých vie Emília Nedzelová zanietene rozprávať.

Spomienky

Alexander Eckerdt: Dvor, 1961 (maľba zobrazuje pohľad z rodného dvora, kde mal Eckerdt svoj prvý ateliér). Foto: Archív EN

V galérii sa koncom septembra uskutočnilo stretnutie k 20. výročiu založenia galérie a pamätnej izby. Pri tejto príležitosti sa stretli obdivovatelia diela Alexandra Eckerdta. Do rúk dostali publikáciu Rozhovory pri studničke s podtitulom Pocta Alexandrovi Eckerdtovi, ktorá vyšla v samizdate ako poďakovanie tým, ktorí Emílii Nedzelovej pomáhali pri fungovaní galérie.

V duchu rozhovorov pokračovalo celé popoludnie, keďže na stretnutí boli aj tí, ktorí výtvarníka mali možnosť poznať osobne. „Byl takový rozvážný, zádumčivý. Vím, že jsme se tehdy spolu bavili o posmrtných maskách v návaznosti na posmrtnou masku Jana Palacha, kterou udělal Olbram Zoubek. To se tehdy už zveřejnit nedalo,“ spomína novinárka Helena Miškufová, ktorá sa s Eckerdtom stretla v ateliéri pred päťdesiatimi rokmi, keď o ňom pripravovala článok. „Mne sa Šaňo zdal bezprostredný, kamarátsky. Mrzí ma, že som ho nespoznal o pätnásť rokov skôr. Ako umelca som ho registroval už od vysokoškolských štúdií. V roku 1991 sme ho s bratom sťahovali z ateliéru na Kováčsku ulicu,“ spomína Jaroslav Kerner, riaditeľ košického štúdia RTVS.

Zakladateľka galérie Emília Nedzelová zdôraznila, že bez pomoci inštitúcií by Malá galéria Alexandra Eckerdta nemohla jestvovať. „Zviditeľňovanie Eckerdta bolo možné najmä s pomocou médií. Spolupracovala som so slovenskou televíziou, rozhlasom, predovšetkým s Rádiom Regina a Rádiom Devín. V slovenskom rozhlase vzniklo nadčasové pásmo „Zobrané sny Alexandra Eckerdta“. Kontakty som udržiavala aj s viacerými gymnáziami, najmä s Gymnáziom Alejová. Veľmi si vážim spoluprácu so Základnou umeleckou školou na Kováčskej ulici, ktorej talentovaní žiaci mali vernisáže v našej galérii.

Zakladateľka Malej galérie A. Eckerdta v Košiciach Emília Nedzelová. Foto: Miroslav Vacula

Riaditeľ základnej umeleckej školy, Marko Bačo zdôraznil význam Alexandra Eckerdta pre školu, ktorá sídli neďaleko galérie: „Eckerdt spolu s Ľudovítom Feldom patrili k prvým pedagógom našej školy a sú jej duchovnými piliermi.“ Janka Homzová, učiteľka keramiky dodáva: „V roku 2022 naši študenti pracovali na dielach inšpirovaných Eckerdtom a niektoré ich práce kurátor Peter Markovič vybral na výstavu „Na konci veľkej modrej cesty“ do Prešova, kde sa stali jej súčasťou. V tomto školskom roku by som sa chcela k Eckerdtovi vrátiť. Jeho zvláštny výtvarný jazyk, najmä farebnosť, hra s plochou a tvarmi umožnili deťom vytvoriť čosi výnimočné. Pred dvoma rokmi sme sa venovali skôr tanierom, ale pár sôch vzniklo aj do priestoru. Tento rok by som chcela vyskúšať so žiakmi skôr priestorové keramické sochy.

20. výročie založenia Malej Galérie Alexandra Eckerdta a pamätnej izby dokazuje, že meno Alexander Eckerdt je živé a jeho odkaz prítomný naprieč generáciami. „Prostá pohoda“ a „humor ako umenie odstupu“, to sú prívlastky, ktoré dal umelcovi svojho času kunsthistorik Tomáš Štrauss, autor knihy Moje Košice. Tieto hodnoty naberajú na sile a účinku práve v dobe negativizmu a skepticizmu, ktorej sme súčasťou. 

Laura Kladeková

Odporúčame

TOP články