Na konte má vyše 150 divadelných postáv, účinkovala takmer v 50 filmoch a televíznych inscenáciách, venuje sa rozhlasovej tvorbe a dabingu. Hoci celý svoj profesionálny život prežila na doskách Divadla Andreja Bagara v Nitre, na svoje rodné Košice nedá dopustiť. „Košice sú moja celoživotná láska. Stále pookrejem, keď sa môžem prejsť ich ulicami, zájsť do Dómu svätej Alžbety, keď si môžem posedieť si pri Spievajúcej fontáne, pri ktorej si urobím fotografiu, alebo v niektorej z kaviarničiek či reštaurácií na Hlavnej ulici,“ vyznáva sa herečka Eva Pavlíková.
V roku 2024 si prevzala z rúk prezidentky Slovenskej republiky Zuzany Čaputovej štátne vyznamenanie – Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky. Je nositeľkou ocenení Krištáľové krídlo a Ceny Literárneho fondu, v marci tohto roku ju uviedli do Siene slávy Slovenskej televízie a rozhlasu.
Uvedením do Siene slávy ste sa ocitli vo vyberanej spoločnosti takých osobností, ako sú herečky a herci Emília Vásáryová, Zdena Studenková, Milan Lasica, Marián Labuda, operný spevák Peter Dvorský, či textár Kamil Peteraj. Čo ste v ten večer v kruhu priateľov, kolegov a svojej dcéry prežívali?
Musím sa priznať, že ocenenia vonkoncom nie sú cieľom môjho snaženia. Takže ma stále poteší, keď si moju prácu niekto všimne. Samozrejme, že som sa veľmi tešila, keď som sa dozvedela, že budem v skvelej spoločnosti výnimočných ľudí, ktorí žijú a tvoria v našej krajine. Hostí som si sama navrhla, takže zažila som príjemný šok, keď sa medzi nimi objavil aj môj spolužiak a najlepší kamarát zo štúdií na VŠMU Mirko Noga. My sme boli taká trojka, skoro rodina – Miro, Stanko Král a ja. Dokonca keď som si našla frajera, oni mi ho museli schváliť. Keď sa im nepáčil, rozišla som sa s ním. A platilo to aj naopak…
Počas nakrúcania ste sa snažili ovládať svoje emócie, ale pri pesničke, ktorú vám zahrala a zaspievala vaša dcéra Katka, (známa pod menom Katarzia), ste sa neubránili slzám…
Braňo Kostka z Fragile sa ma pred nakrúcaním opýtal, aké skladby by som si želala. Samozrejme, museli tam byť Queen s Freddie Mercurym, ktorí sú pre mňa absolútne špičky, a Rišo Müller. No a keďže Braňo aranžoval Katarzii na festival Viva Musica štyri skladby, tak som ho poprosila, aby do programu zakomponoval aj nejakú jej pesničku. Bez toho, aby som o tom vedela, zavolal ju na natáčanie. Katka držala bobríka mlčanlivosti, takže to bolo naozaj prekvapenie. No a keď zahrala pieseň, ktorú venovala mojej mame a svojej babinke Mary, bolo to pre mňa veľmi silné… Dojala ma aj nádherná cena, ktorú vyrobil špičkový, svetovo uznávaný sklár Paľko Macho, ktorého osobne poznám…
Do Divadla A. Bagara v Nitre ste nastúpili v roku 1983, hneď po skončení štúdia herectva na VŠMU v Bratislave. Čím to je, že ste mu 42 rokov, teda celú doterajšiu kariéru, verná?
Hneď po skončení školy ma oslovil skvelý režisér Jožko Bednárik. ktorý pôsobil v Nitre. Ešte ako študentka som videla v jeho réžii Titusa Andronicusa a Dom Bernardy Alby. A bola som unesená. Takže som ani chvíľu neváhala… Také postavy a v takých rôznorodých žánroch, aké som dostala v Nitre, by som nikde inde nedostala. Ja mám rada život v menšom meste. Je oveľa pokojnejší, ľudia tam nežijú v anonymite. V Nitre som našla úžasných kolegov, ako Eva Matejková, Maroš Slovák, Jožko Dóczy, Adela Gáborová, Jozef Bednárik, Karol Spišák, dramaturgička Darina Kárová a ďalší. Naše deti vyrastali spolu, chodili sme spolu na dovolenky, všetci sme tu družne žili fakt ako rodina. No a stretla som tu aj môjho manžela, tu sa mi narodila dcéra. Takže nebol žiadny dôvod odtiaľ odchádzať.
Jednou z osobností, ktoré sa podpísali pod váš umelecký rast, bol spomínaný režisér Jozef Bednárik, vďaka ktorému sa nitrianske divadlo zaradilo medzi umeleckú špičku v Československu. Práve on odkryl okrem vášho hereckého talentu aj váš spevácke a tanečné prednosti. Je však známe, že vedel byť voči hercom veľmi nepríjemný. Ako si na jeho excesy spomínate?
Mali sme k sebe od začiatku veľmi blízky vzťah. Možno to bolo aj tým, že sme obaja narodení v znamení Panny, ba dokonca v jeden deň. Beďo bol nesmierny puntičkár, úžasne pracovitý a precízny. Mal síce direktívny spôsob réžie, ale spod jeho rúk a z jeho hlavy vychádzali dokonalé predstavenia, ktorými si urobil výborné meno v celom Československu. My sme boli na každú premiéru práve vďaka jeho vlastnostiam perfektne pripravení. To, že nám nadával do kosoštvorcov a na skúškach často na nás kričal, sme mu bez problémov odpustili, lebo mal našu absolútnu dôveru. Pamätám sa, že na jednej skúške na mňa príšerne reval. Opýtala som sa ho, prečo na mňa kričí. A on, spôsobom jemu vlastným, odpovedal: Ty sprostá, lebo chcem, aby si bola dobrá! Alebo – v muzikáli Kabaret ma obsadil do úlohy kabaretiera. Bolo to extrémne náročné, keďže to bola mužská rola, ktorú som alternovala s Csongorom Kassaiom. Keď som sa mu sťažovala, povedal: Vieš prečo som ti tú úlohu dal? Lebo na veľkú loď treba naložiť veľký náklad!!! Keď v roku 2013 zomrel, mal 66 rokov. Bola to pre mňa obrovská rana. Celý svoj umelecký život delím na dve obdobia – za Beďa a po Beďovi…
Ako povedal na vašom uvedení do Siene slávy moderátor večera Vladimír Kobielsky, vďaka všestrannému talentu dokážete skvelo stvárniť nielen princezné, anjelov či zamilované naivky, ale aj alkoholičky, svokry, skrátka poriadne rafiky. Ktoré postavy či charaktery sú vášmu srdcu najbližšie?
Ja sa teším z každej zaujímavej príležitosti. Samozrejme, nad každou postavou sa zamýšľam ako ju stvárniť, takže málokedy idem do úlohy intuitívne. Už môj skvelý pedagóg, pán profesor Zachar, nás učil pozorovať okolie, ľudí. A ja mám napozeraných ľudí rôznych charakterov. Stále sa držím rád Jožka Bednárika. Napríklad že aj v každom negatívnom charaktere je určite niečo ľudské, že aj ten zlý človek stále musí mať nejaký dôvod, prečo je taký, aký je, že zlo väčšinou prichádza s milou tvárou, že na prvý pohľad nemusíte zbadať, že niekto je bezcharakterný. Toto mám vždy na pamäti. Herectvo je nádherné povolanie, zároveň aj rehoľa náročná na fyzickú i psychickú kondíciu. Takže tí, ktorí nepoznajú zložitý proces tvorby, nadávajú nám do darmožráčov a majú pocit, že aj oni by to dokázali, žijú v jednom veľkom omyle.
V súčasnosti účinkujete, okrem iného, v seriáli Sľub z 80. rokov minulého storočia, v ktorom stvárňujete postavu manželky funkcionára Komunistickej strany Československa. Čím bol bývalý režim pre vás neprijateľný?
V bývalom režime som prežila 29 rokov, celé svoje detstvo a mladosť. Mala som osem rokov, keď nás v auguste 1968 obsadili ´bratia ´na čele so Sovietskym zväzom. Dodnes si pamätám, ako rodičia v šoku sedeli na posteli, keď netušili, čo nás všetkých čaká, pamätám si ako otecka vyhodili zo strany, pretože podpísal protest proti okupácii, ako sa musel ospravedlniť len aby nám umožnil študovať. Pamätám si na dostrieľaný ´osemposchodiak´, na obete invázie. Pamätám si, že sme mali na gymnáziu päť hodín ruštiny a štyri hodiny slovenčiny, na našu ruštinárku, ktorá nás nútila bifľovať sa celé texty. Pamätám si povinné prvomájové a lampiónové sprievody, heslá ako ´So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak´, na pokrytectvo, keď ľudia na verejnosti hovorili čosi iné ako doma, na cestovné obmedzenia, keď ste ponižujúco museli žiadať o devízový prísľub do Juhoslávie a západných krajín. Pamätám si, ako vysokoškolsky vzdelaní ľudia museli kvôli svojim názorom pracovať v baniach, ako perzekvovali príbuzných emigrantov a na hraniciach zabili tých, ktorí túžili po slobode, pamätám si, ako sme tajne počúvali Slobodnú Európe a snívali o slobode. A za tým všetkým, za neslobodou, stáli komunistickí funkcionári.
Čo pre vás znamená November ´89?
Bola som vtedy na materskej, bol to pre mňa azda najsilnejší zážitok života. Národ sa vzbúril proti papalášizmu, ktorý sa stal v našom štáte štandardom. Bola som najšťastnejší človek, keď Michael Kocáb vyprevádzal posledného sovietskeho vojaka. Uvedomila som si, že keby sme neboli desaťročia pod vplyvom Ruska, kde sme už mohli byť! Teraz niektorí naši politici chodia do Moskvy a Rusko vychvaľujú do neba. Ale mali by zájsť aj zopár sto kilometrov ďalej a veľmi by sa čudovali, aký je v tom rozdiel. Ja som bola párkrát v Rusku a videla som navonok hrdých ľudí, ktorí keď si vypili, plakali od nešťastia a zúfalstva.
Na svojom facebookovom profile, na ktorom máte viac ako 14-tisíc sledovateľov a takmer 5-tisíc priateľov, ale aj na protestoch a verejných zhromaždeniach jednoznačne formulujete svoj kritický postoj voči súčasnej vládnucej garnitúre. Nie každý má odvahu verejne vystúpiť v súčasnej situácii. Čo vás motivuje?
U mňa nastal zlom vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Ako matku ma to hlboko zasiahlo. Zhodou okolností bola vtedy doma aj moja dcéra, spolu sme asi hodinu plakali. Uvedomila som si, že takto brutálne zabiť dvoch mladých, talentovaných ľudí je absolútne cez čiaru. Chodila som na protesty, lebo som takto chcela vyjadriť svoj postoj k tomu, čo sa u nás deje, postoj hrdej Slovenky. Byť národovcom neznamená, že si vycapím slovenskú vlajku na svoj Facebook a navlečiem na seba slovenský kroj. Byť Slovákom, ktorý je hrdý na svoju vlasť, znamená odpovedať si pred zrkadlom na otázky – čo som ja urobila pre túto krajinu, čím som prispela k zlepšeniu života jej občanov? Nedokázali sme sa vyrovnať s minulosťou, nepoučili sme sa z vlastnej histórie, priestor dostávajú ľudia, ktorí klamú a podvádzajú, ktorí napríklad spochybňujú holokaust, najväčšiu tragédiu v histórii ľudstva, rôzni šarlatáni, ktorí manipulujú verejnú mienku, spochybňujú a urážajú menšiny, šíria nenávisť… Neverila som, že sa dožijem chvíle, keď bude v našom susedstve vojna. To všetko spôsobujú politici a ich nenažranosť územná či materiálna. Aj vražda Janka a Martinky s tým súvisí, lebo prišli na to, že niekto tu rozkráda štátne peniaze a drzo sa obohacuje na úkor všetkých ľudí v krajine. Chodiť na protesty a verejne vystupovať pre mňa vôbec nie je príjemné. Nadávajú nám do sprostých kráv a liberálnych svíň. Ale kam sme sa to ale dostali, keď slovo progres, teda pokrok, napredovanie, vzostup je dnes najhrubšou nadávkou, keď vedecké poznatky spochybňujú kadejakí diletanti, ktorými sa táto vláda obklopuje. Nerozumiem, ako môžu byť na čele rezortov absolútni laici, ktorí nie sú ani odborne, ani ľudsky pripravení riadiť napríklad rezortu kultúry, športu, zahraničných vecí, hospodárstva, a tak ďalej. Slovenská národná galéria bola vlajková loď kultúry, a oni zničili túto erbovú inštitúciu. V našej rodine zomreli na Covid dvaja ľudia, ich obdivovatelia, ktorí počúvli, že je to len chrípôčka a rúška a očkovanie sú zbytočné. Z Ukrajiny robia agresora, z prezidenta Zelenského grázla a agresora Putina adorujú. Je to odporné! Podľa môjho názoru na Slovensku vládne teror hlupákov, ktorí vedú našu krajinu do záhuby. A ja sa k tomu všetkému ako občan jednoducho musím vyjadriť.
Podľa ministerky kultúry by sa herci mali venovať svojmu povolaniu a nie protestom…
Každý občan, bez výnimky, má právo vyjadriť svoj názor na smerovanie našej vlasti. Politici nie sú majiteľmi tejto krajiny, mali by sa aspoň zamyslieť nad odkazom, ktorý im posielajú občania.
Obráťme list a prejdime na príjemnejšiu tému. Ste hrdá Košičanka, na svoje rodné mesto často s láskou spomínate. Tu sa formoval váš umelecký talent, v Košiciach ste prvýkrát ako desaťročná účinkovali v Štátnom divadle v opere Carmen, prvé herecké ostrohy ste získavali v Malom divadelnom štúdiu, ktoré viedli také osobnosti, ako režisér Jozef Pražmári, dramaturg Štefan Oľha a scénický výtvarník Štefan Hudák. Čím sú pre vás Košice výnimočné?
V Košiciach som prežila najkrajšie roky môjho života – detstvo a mladosť. Aj po mojom odchode na štúdiá do Bratislavy tu žili moji rodičia, kvôli ktorým som sa domov stále rada a s veľkou láskou vracala. Aj keď už odišli, mám v tomto mesta stále veľa spolužiakov z gymnázia. Košice sú pre mňa najkrajšie mesto na Slovensku. Nesmierne sa teším zo zmien, ktoré sa v ňom udiali po roku 1989. Pamätám si na zdevastované, ošarpané, zapáchajúce budovy v centre. Ja si veľmi vážim Rudolfa Schustera, nech si každý hovorí čo chce. Bol to primátor, vďaka ktorému Košice rozkvitli. Moje mesto má krásne okolie. Aj keď už boli moji rodičia staručkí, vyviezla som ich na Jahodnú, kde sme si dali dobré jedlo, chodili sme na Alpinku vláčikom, k Hornádu, do Mestského parku. Košice sú vrúcne, stále v nich cítim spolupatričnosť, berú ma za svoju. Sú navždy moja srdcovka.
Mikuláš Jesenský
Foto: STVR
