Exprezident R. Schuster: Môj život asi mal zmysel

Exprezident R. Schuster: Môj život asi mal zmysel

Z pozície referenta Východoslovenských železiarní až do prezidentského kresla, od komunistickej strany po založenie Strany občianskeho porozumenia, z Arktídy cez Grónsko, Brazíliu až po Antarktídu. Milovaný i nenávidený politik, prozaik, dramatik, fotodokumentarista, milovník umenia a scenárista Rudolf Schuster prežil mimoriadne pestrý život. Napriek vážnemu ochoreniu, pri ktorom takmer prišiel o život, sa v skvelej fyzickej a psychickej kondícii 4. januára tohto roku dožil 90 rokov.

Svoje jubileum oslávil v budove Národného divadla v Košiciach, kde v prítomnosti súčasnej prezidentky Zuzany Čaputovej a stoviek hostí prevzal z rúk brazílskeho veľvyslanca v SR Gabriela Boff Moreiru najvyššie štátne vyznamenanie Brazílie.

„Brazília je druhým domovom našej rodiny. Štyri generácie Schusterovcov navštívilo túto nádhernú krajinu – začalo to mojím otcom a končilo vnučkou. Absolvovali sme štyri expedície, ktoré som zaznamenal do štyroch kníh. Nerobil som to kvôli vyznamenaniu, ale veľmi si ho vážim,“ zdôraznil bývalý prezident.

Jubilantovi prišla do Košíc zablahoželať aj prezidentka SR Zuzana Čaputová..

Zázračná drienkovica

Vo svojej pracovni nás ponúkol kalíštekom vychýrenej drienkovice, ktorá zohrala v diplomatických vzťahoch podľa jeho názoru dôležitú úlohu. Hostil ňou vzácne návštevy Slovenska – hlavy štátov, okrem iných českého prezidenta Václava Havla, či švédskeho kráľa Karola XVI. Gustáva, diplomatov rôznych krajín.

Nikdy nepochyboval o liečivých účinkoch drienok, z ktorých sa destilát vyrába. Potvrdzujú to aj výsledky odborných výskumov Slovenskej akadémie vied, Lekárskej fakulty UK Bratislava aj Výskumného ústavu potravinárskeho.

„V roku 1999 prišla na návštevu Slovenska prvá dáma USA Hillary Clintonová. Bol silne nachladená, ani nevedela poriadne rozprávať. Mimo protokolu ponúkol som jej pohárik drienkovice. Keď ho s nedôverou vypila, až jej to vyrazilo dych. Manželka ma karhala, že v Bielom dome budú rozprávať o slovenskom prezidentovi ako o alkoholikovi, ktorý núti návštevy, aby s ním pili pálenku,“ spomína na úsmevnú príhodu R. Schuster. „Na druhý deň mi pani Clintonová telefonovala, že sa stal zázrak, že je úplne fit, a či nepošlem z toho lieku aj manželovi zopár litrov. Mal som len liter a pol, s ťažkým srdcom som teda liter daroval…“

Vychýrenú drienkovicu premenoval na Schusterovku poľský prezident Alexander Kwasniewski.

Úspešná kariéra

Rudolf Schuster je jedným z mála slovenských politikov, ktorí žali úspechy rovnako v minulom i súčasnom režime – ako 30-ročný referent Východoslovenských železiarní vstúpil do komunistickej strany, bol trojnásobným primátorom Košíc, predsedom Krajského národného výboru v Košiciach, predsedom Slovenskej národnej rady, veľvyslancom v Kanade, v roku 1998 založil Stranu občianskeho porozumenia, bol prvým prezidentom SR zvoleným v priamych voľbách. Na ktorú kapitolu svojho života najradšej spomína?

„Najkrajšiu etapu života som prežil v Košiciach. V našom krásnom meste sa mi podarilo plniť nielen moje sny, ale najmä potreby Košičanov. V starom režime sme priviedli pitnú vodu z Medzeva v čase keď hrozilo, že Košičania nebudú mať čo piť, presadili sme zrušenie magnezitky v Ťahanovciach, ktorá vážne poškodzovala životné prostredie v meste a ohrozovala zdravie Košičanov, už vtedy som sa snažil rekonštruovať historické jadro mesta žiaľ, v tom čase ale neboli na to podmienky. Tak sme aspoň podľa historických fotografií a archívnych dokumentov opravovali fasády a brány, za čo ma mnohí kritizovali, že z Košíc robím potemkinovu dedinu. Ale niekde sme začať museli…“

Mesto zriadilo v Historickej radnici pre bývalého prezidenta pracovňu.

Rekonštrukcia Hlavnej

Počas druhého pôsobenia vo funkcii primátora Košíc sa pustil do komplexnej a mimoriadne nákladnej rekonštrukcie Hlavnej ulice. Veľká časť Košičanov oceňuje, že centrum mesta vďaka tomu ožilo a je výstavnou skriňou Košíc, druhá mu dodnes vyčíta extrémnu zadlženosť, kvôli ktorej sa mesto takmer dostalo do nútenej správy.

„Schytával som kritiku z každej strany. Aj vy ste ma kritizovali v denníku SME, že som vyrúbal stromy na Hlavnej, na ktorých fašisti vešali odporcov režimu a ktoré mali svoju historickú hodnotu. Pri skenovaní storočnej kanalizácie a vodovodného potrubia sme ale zistili, že korene ich vážne poškodili. Mal som teda na výber – buď ich tam nechať, alebo vymeniť za stromy s menším koreňovým systémom, ktoré by nespôsobovali škody,“ argumentuje oslávenec. „Potrebovali sme vymeniť všetky inžinierske siete, použili sme najmodernejšie technológie a materiály, takže verím, že máme na sto rokov pokoj. Dnes by to bolo oveľa zložitejšie a drahšie. Navyše, počas rekonštrukcie sme odkryli zvyšky stredovekých mestských hradieb a dolnej brány do mesta, ktoré sú dnes jednou z atrakcií historického centra.

Protimečiarovská koalícia

V roku 1998 stál Rudolf Schuster pri založení Strany občianskeho porozumenia (SOP). Aj keď v tom istom roku v parlamentných voľbách vyhralo Hnutie za demokratické Slovensko Vladimíra Mečiara so ziskom 27 percent, na vytvorenie vlády to nestačilo. Novú vládu zložila protimečiarovská koalícia SDK (Strana demokratickej koalície), SDĽ (Strana demokratickej ľavice), SMK (Strana maďarskej komunity) a SOP.

„Po Mečiarovej vláde, ktorá dostala Slovensko do medzinárodnej izolácie, chceli sme prispieť k občianskemu porozumeniu, budovaniu rešpektu Slovenska v zahraničí, presadiť začlenenie našej krajiny do Európskej únie a NATO, čo sa nám aj vďaka našej strane nakoniec podarilo,“ spomína R. Schuster.

Z primátora prezident

Vládna koalícia v roku 1999 odsúhlasila po komplikovaných rokovaniach kandidatúru Rudolfa Schustera na prezidenta SR. Ponuku prijal pod podmienkou zmeny ústavného zákona, podľa ktorého hlavu štátu nebudú voliť poslanci parlamentu, ale priamo občania.

„Po skončení funkčného obdobia Michala Kováča parlament nebol schopný zvoliť nového prezidenta, nikto nemohol získať trojpätinovú väčšinu, vláda teda poverila výkonom prezidentských právomocí premiéra Vladimíra Mečiara. Všetci vieme, ako si ich plnil, pamätáme si na jeho amnestie.“

V prvom kole volieb 15. mája 1999 sa uchádzalo o prezidentský post desať kandidátov, ani jeden však nezískal potrebnú nadpolovičnú väčšinu. Do druhého kola o dva týždne neskôr postúpili dvaja najväčší konkurenti –Schuster a Mečiar.

V druhom kole Rudolf Schuster suverénne zvíťazil – získal o 430 000 hlasov viac ako jeho súper. Do prezidentského kresla zasadol 15. júna 1999.

Mečiarove ponuky

Vladimír Mečiar si uvedomoval volebný potenciál Rudolfa Schustera už pred parlamentnými voľbami v roku 1994. „Mal som byť volebným lídrom HZDS na východnom Slovensku. Ponúkol mi za vstup do HZDS akúkoľvek funkciu okrem prezidenta, predsedu parlamentu a premiéra. Odmietol som,“ vysvetľuje R. Schuster.

Situácia sa opakovala o štyri roky neskôr. Schustera navštívil železiarenský boss a pravá ruka Vladimíra Mečiara Alexander Rezeš, ktorý bol pred voľbami šéfom volebného tímu HZDS . „Aj on mi ponúkol obchod – päť percent akcií železiarní za vstup do HZDS. Ani on ma nekúpil. Nepomohla ani snaha HZDS skompromitovať ma prostredníctvom ich denníka Republika. S človekom ako bol Vladimír Mečiar som si nevedel a ani neviem predstaviť spoluprácu. Názorovo i hodnotovo sme úplne inde. “

Boj o život

V júni 2000 sa prezident Rudolf Schuster ocitol na pokraji života a smrti. So 40-stupňovými horúčkami a „rozvratom vnútorného prostredia“ ho 14. júna hospitalizovali v bratislavskej Nemocnici Ministerstva vnútra SR. Po diagnostikovaní prasknutého hrubého čreva nasledovala o štyri dni neskôr život zachraňujúca operácia, na druhý deň ďalšia a 23. júna tretia. Zápalový proces v brušnej dutine sa však nepodarilo zastaviť, a tak 25. júna previezli pacienta na urgentné CT vyšetrenie do Národného onkologického ústavu a v ten istý deň do Nemocnice akademika Ladislava Dérera na Kramároch. Tam sa zdravotný stav prezidenta rapídne zhoršil, pridružil sa zápal pľúc. Do Bratislavy zavolali jeho najbližších, aby sa s ním prišli rozlúčiť, dostal aj posledné pomazanie.

V nedeľu 28. júna previezli prezidenta z Bratislavy do Krajinskej univerzitnej kliniky v Innsbrucku. Po necelých dvoch mesiacoch, 15. augusta 2000, sa akoby zázrakom zotavil a vrátil sa späť na Slovensko. Vyhral boj o život.

Druhý rodný list

Dodnes sa vedú polemiky, či ho zachránili slovenskí, alebo rakúski lekári.

„To vie len ten hore,“ ukáže smerom k nebu. „S pánom farárom, ktorý mi dal posledné pomazanie, som sa asi po roku stretol v prezidentskej kaplnke. Tvrdil, že po sviatosti nad mojím lôžkom povedal manželke a deťom, že budem žiť. A – stalo sa. Ten farár bol z Modrého kostolíka v Bratislave. Presne tam sme mali s manželkou tajnú cirkevnú svadbu. Svadobným hosťom sme povedali, že sa ideme fotiť. Zvláštna zhoda náhod…“

Pri prevoze v umelom spánku do Innsbrucku asistoval anesteziológ profesor Walter Hasibeder, ktorý nastavil dýchacie prístroje, aby bol schopný transportu, v nemocnici sa ho ujal profesor Ernst Bodner.

„Naši lekári mi dávali jedno percento na prežitie, rakúski dve, čo je o sto percent viac. Obaja mi podpísali druhý rodný list,“ usmieva sa R. Schuster. „Som vďačný najmä Dagmar Havlovej, manželke prezidenta Václava Havla, ktorého s rovnakou diagnózou operovali rok predtým v Innsbrucku tí istí lekári. Pani Dagmar mala s mojou manželkou nadštandardné vzťahy. Práve na základe jej odporučenia sa rodina rozhodla o transporte do Rakúska…“

Rudolf Schuster je autorom množstva publikácií a naďalej sa venuje tvorbe.

Pápež a viera

Rudolf Schuster na Slovensku trikrát vítal pápeža Jána Pavla II. – ako predseda Národnej rady, primátor Košíc a naposledy ako prezident republiky.

„Bola to pre mňa obrovská česť a hlboký zážitok. Pri jeho prvej návšteve v roku 1990 som rozmýšľal nad darom, ktorý by ho potešil. Pani Mária Spoločníková, významná reštaurátorka, ktorej srdcovou záležitosťou boli diela Majstra Pavla z Levoče, ale počas môjho pôsobenia na KNV reštaurovala aj gotické maľby hlavné oltára Dómu svätej Alžbety, navrhla kópiu sochy Ukrižovania Ježiša od Majstra Pavla. V neprebernom množstve darov Svätý otec zamieril priamo k môjmu. A začal s obrovskou zanietenosťou a znalosťou rozprávať o Majstrovi Pavlovi a jeho diele, neuveriteľné podrobnosti o tejto soche. Absolvoval som u Jána Pavla II. trinásť audiencií, z toho osem oficiálnych, dostal som aj najvyššie pápežské vyznamenanie. A každé stretnutie ešte viac posilnilo moju vieru.“    

Čo pre bývalého komunistu znamená viera a kto ju formoval?

„Mnohí mi vytýkajú, že som po revolúcii len prezliekol kabát a z komunistu sa zrazu stal veriaci človek. Priznávam, vstúpil som do komunistickej strany, keď mi dali podmienku, že len tak sa môžem stať vedúcim investičného oddelenia vo VSŽ. A keď sa ma pri previerkach po roku 1968 pýtali, či som vysporiadaný s otázkou cirkvi, povedal som – áno. Lebo vnútorne som bol s vierou naozaj vysporiadaný. Bolo verejným tajomstvom, že som mal svadobný obrad aj v kostole a že som nechal pokrstiť obidve deti. Viera je predovšetkým o vnútornom prežívaní, je to intímna, súkromná záležitosť. Nie je to o tom, ako často človek chodí do kostola, koľkokrát za rok bol na prijímaní či na spovedi, ale o jeho správaní, jeho skutkoch. Mňa k viere od detstva viedla moja mama, hlboko veriaca žena. Nikdy som neprestal byť veriaci. Samozrejme, aj ja som robil chyby, ale nikdy som nikomu úmyselne neubližoval. Nech si hovorí kto čo len chce…“

Dobíjanie batérií

Z bývalého prezidenta aj napriek nedávnym deväťdesiatinám srší optimizmus, energia, chuť do života. Kde ich čerpá?

„Snažím sa zo života vyberať len pozitíva, stále zamestnávam svoj mozog, tvorím, fotografujem, píšem. Teraz pracujem na Primátorských poviedkach pre pravnukov. Sú to spomienky na rôzne udalosti v mojom živote primátora určené nielen mladej generácii. Minule som šiel po Hlavnej a zastavila ma sympatická dievčina. Pekne sa mi pozdravila, zaželala všetko najlepšie a opýtala sa: Môžem od vás pozdraviť svoju prababičku? Potešilo ma to. Uvedomil som si, že môj život asi mal zmysel. Hodnotiť ho však musia iní…“

Auto: Mikuláš Jesenský

Foto: Miroslav Vacula

Odporúčame

TOP články