Košickí zlatníci patrili ku košickej smotánke

Košickí zlatníci patrili ku košickej smotánke

Staré slovenské príslovie hovorí, že remeslo má zlaté dno. Nebola to celkom pravda. Zručný remeselník síce nehladoval, nie každý sa však vďaka svojmu kumštu stal majetným mešťanom, získal prestíž, rešpekt či vysoké spoločenské postavenie. Kým drotári, hrnčiari či stolári patrili medzi najchudobnejších remeselníkov, zlatníci tvorili remeselnícku šľachtu.

Založenie zlatníckeho cechu v Košiciach sa datuje približne do roku 1376. Najstaršie zachované pečatidlo cechu pochádza z roku 1476. Pečať znázorňuje postavu patróna zlatníkov biskupa Elígia, ktorý v rukách drží atribúty zlatníctva – kalich a kladivo.

Z roku 1504 pochádza tzv. veľké strieborné pečatidlo mesta Košíc, ktoré je majstrovským dielom zlatníckeho majstra Antoniusa. Pečať znázorňuje postavu anjela, ktorý oboma rukami drží neskorogotický štít. Majster Antonius pôsobil v Košiciach v rokoch 1493 až 1520.

Z Košíc na kráľovský dvor

Najväčší rozmach a umelecký vrchol dosiahlo toto remeslo v 16. a 17. storočí. Podľa daňových súpisov z toho obdobia väčšina zlatníkov patrila do kategórie stredne majetných a majetných remeselníkov. Často sa podieľali na správe mesta a pôsobili vo funkciách mestskej rady. Košický zlatnícky majster Vavrinec Aurifaber, známy podľa prác na košickom Dóme sv. Alžbety,bol v rokoch 1556 až 1586 viackrát zvolený za richtára mesta.

Zlatníkom, ktorý preslávil košické zlatníctvo aj za hranicami, bol Peter Khurmesser (Kürmeszszer, Körmesser).Počas svojej vandrovky sa dostal do Francúzska. Tam najprv pôsobil ako dvorný zlatník u vojvoduHenrichade Guise v Lyone a v roku 1608 bol už na kráľovskom dvore Henricha IV. v Paríži.

Výstava prác zlatníkov – cirkevných pokladov východného Slovenska vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach v roku 1921.

Učeň „z poctivej lože“

Vnútorný život cechu bol obsiahnutý v cechových artikulách, čiže pravidlách. Zachovali sa artikuly cechu košických zlatníkov z roku 1600. Popisujú, okrem iného, prísne podmienky prijímania a povinnosti, ktoré platili rovnako pre všetkých členov. Veľký dôraz kládli na dobrý pôvod budúcich majstrov. Učňom sa mohol stať len syn slobodného mešťana, bezúhonného manželského pôvodu, teda „z poctivej lože.“ Syn poddaného sa mohol stať členom len vtedy, ak dostal povolenie od vrchnosti, alebo zemepána. Keďže zlatník spracúval mimoriadne cennú surovinu, najdôležitejším predpokladom prijatia bola dôveryhodnosť.

Hostina pre celý cech

Zodpovedná práca si vyžadovala v porovnaní s inými remeslami aj dlhú učňovskú dobu. Trvala zvyčajne päť až osem rokov. Pri prijímaní do cechu sa platila stanovená vstupná taxa. S učňom museli prísť dvaja ručitelia, tzv. „krstní otcovia,“ ktorí sa u majstra zaručili, že učeň sa riadne vyučí remeslu a počas výučby neujde. Tovariš po vyučení musel absolvovať vandrovku, „majstrovský rok“ strávil v meste, kde chcel neskôr vykonávať remeslo, a až po splnení podmienok mohol požiadať predstavenstvo cechu o pridelenie skúšobných prác.

Zlatnícky tovariš preukazoval svoju odbornú spôsobilosť a výtvarný cit v kovotepectve, šperkárstve a v rezaní pečatidla. Na vyhotovenie prác mu určili dielňu niektorého zlatníckeho majstra, kde mal skúšku absolvovať v stanovenom čase, väčšinou do dvoch týždňov. Po úspešnom zvládnutí majstrovskej práce bol tovariš povinný zaplatiť za majstrovské právo, tzv. zápisné a usporiadať hostinu pre celý cech. Až tak mohol za predpokladu, že mal dostatok financií na zriadenie vlastnej dielne, samostatne pracovať ako zlatník.

Ochrana kvality a dobrej povesti

Všetky výrobky z dielne zlatníkov sa označovali cechovou značkou, puncom. Cech tým garantoval kvalitu svojich produktov a chránil dobrú povesť. Do 16. storočia sa na predmetoch objavoval len overovací punc pôvodu výrobku, na ktorom býval erb mesta, od 16. storočia pribudol aj majstrovský punc, ktorý tvorili iniciálky mena zlatníckeho majstra. Mestská rada každý rok určila dvoch majstrov, tzv. cechových kontrolórov, ktorí sledovali kvalitu použitej suroviny, dodržiavanie predpísanej rýdzosti (13, 14 a 15 lótová rýdzosť), dozerali na prácu v zlatníckej dielni a na každý bezchybný overený kus vyrazili cechovú skúšobnú značku. Výrobky, ktoré nezodpovedali požadovanej kvalite, zničili a majstra potrestali.

Zdroj: Uršula Ambrušová-Tajkov, Východoslovenské múzeum (VSM), Košice

Foto: archív VSM

Oznam v prílohe novín Kaschauer Zeitung (Košické noviny) zo dňa 12. november 1873. Zlatník Eduard Horák ponúka odmenu 500 forintov tomu, kto mu pomôže vypátrať zlodeja, ktorý sa 30. októbra 1873 za svitania vlámal do zlatníctva, odkiaľ ukradol zlaté retiazky, hodinky, náramky, prstene, zlaté a strieborné náušnice, brošne a rôzne strieborné mince.
Pokračovateľ rodinnej tradície Eduard (Ede) Horák.

Rodinná tradícia

Medzi známych košických zlatníkov patril Matej (Mátyás) Horák (1796 – 1877). Vyučil sa u svojho otca, ktorý pochádzal z Čiech. V remesle pokračoval Matejov syn Eduard (Ede) Horák (1825 – 1888), ktorému otec odovzdal zlatnícku dielňu na Hlavnej ulici v roku 1853. V rodinnej tradícii pokračoval aj Eduardov syn Jozef (József) Horák (1858 – 1891), ktorý sa tiež vyučil u svojho otca.

Karol (Károly) Hanser (1845 – 1920) sa v rokoch 1861 – 1866 sa vyučil v zlatníctve u Eduarda Horáka. Pracovné skúsenosti zbieral v Rakúsku, Nemecku a Taliansku. Po návrate do Košíc si v roku 1866 vzal za ženu dcéru svojho majstra a v roku 1874 prevzal zlatníctvo Horákovcov. V remesle pokračoval aj jeho syn Gejza (Géza) Hanser (1886 – 1927), ktorý okrem vyučenia absolvoval aj ďalšie odborné vzdelanie v nemeckej zlatníckej škole v Hannau am Main. V roku 1905 prevzal otcovo zlatníctvo a doplnil ho o hodinárstvo. Po jeho smrti obchod viedla až do roku 1948 jeho manželka.

(UA)

Vložiť komentár

Odporúčame

Top články